b)    Locus eventi (miesto udalosti)

Prišiel rok 1944, horúce leto: vojensky, politicky a spoločensky. Všetko vrelo, každý vedel, že leto je rozhodujúce, všetko sa však dialo akoby pod pokrývkou.

S priateľom z rodnej obce Jánom Žigom, profesorom na gymnáziu v Martine, s ktorým som udržiaval od detstva priateľské styky, sme sa rozhodli, že "dovolenku" strávime v rodnej obci, v Starej Haliči, ktorá po okupácii Južného Slovenska Madarmi, ležala tesne na hranici, odrezaná od Lučenca, aj od Haliče, a tým aj od železnice. Do obce sa dalo prísť rýchlikom zo Zvolena do Tomášoviec, ktoré boli pohraničnou obcou pred Lučencom, alebo osobným vlakom do obce Podrečany, a odtiaľ pešo, cca dva a pol, resp. tri km. Z Tomášoviec to boli dobré štyri km. Preto sa chodievalo zväčša poľnými chodníčkami. Keď som okolo 24. augusta 1944 prišiel do Martina, aby sme spolu cestovali domov, v Martine a najmä na okolitých horách sa už diali podivuhodné veci: každý večer po 22. hodine na výšinách plápolali ohne – ako signály pre sovietske vojenské lietadlá, ktoré na horách zhadzovali parašutistov. O veci sa šuškalo po námestí, aj na trhu, kde sa tvorili hlúčky 2–3 ľudí. Po tom, čo Rumunsko vystúpilo 23. 8.1944 z Paktu proti Kominterne a nemeckú vojenskú misiu stihol známy osud na Vrútkach, resp. na nádvorí martinských kasární, už bolo jasné, že deň "D" je na dosah ruky. Potvrdili to aj udalosti, ktoré sa vo štvrtok večer onoho kritického týždňa udiali na námestí pred Národným domom v Martine: z vojenských nákladných áut rozdávali civilom zbrane!

Ešte v ten istý večer prišiel do domu, v ktorom som u priateľa býval, martinský novinár Miro Hysko, ktorý hľadal domáceho, Rudolfa Zaťoviča, faktora Kníh–tlačiarenského účastinárskeho spolku, ale ho nenašiel doma, (bol na nejakej "tajnej" schôdzi), tak mu nechal len odkaz v znení: "Aj jedného ministra máme medzi nami" – rozumej povstalcami (!). Ako sa neskôr ukázalo, myslel tým na Čatloša.

Za týchto okolností môj priatel, profesor Žigo, sa rozhodol necestovať z Martina; na druhý deň dopoludnia sme však obaja išli po meste ako "luftinšpektori", ako sa hovorievalo vtedy, aby sme zistili, čo cítiť vo vzduchu, resp. čo hovoria Iudia.

Beličkova krčma pred martinskými pešími kasárňami na Zákopčí bola našťastie prázdna, vojaci mali zákaz vychádzania, a civili nemali odvahu. Len starý martinský ľudový "rozprávač", ktorý mal vo vrecku lekárske potvrdenie, že je "nezodpovedný za svoje činy", vyprával vtipy o "Rusoch" a "Sváboch", ako sa navzájom naháňajú, a že je ich už plná chalupa, takže sa rozhodol "chalupu podpáliť", aby ich vyhnal, resp. zničil oboch.

Za týchto okolností som sa rozhodol najbližším vlakom odcestovať cez Kremnicu, Zvolen do Podrečian a domov, do Starej Haliče.

Tam sa to stalo.

c) Tempus eventi: (čas udalosti)

Teraz už neviem presne, či som jeden, či poldruha dňa strávil doma, mám dojem, že prvý deň po príchode som strávil v pokoji, v pohovore s príbuznými a pochôdzkou po okolí.

V záhradách dozrievalo ovocie. Sestra hovorí: "Chod do záhrady a prines zopár bystrických sliviek, uvarím slivkové knedle s tvarohom, budeme mať zemiakovú polievku z mladých zemiakov s petržlenkovou vňaťou." Chutný vojnový obed! Už som sa naň tešil. Šiel som do záhrady, na jej dolný koniec, kde sa medzi slivkovým listím modrali pekné, do sýta vyzreté bystrické slivky. Potriasol som slivku, aby som pozbieral zrelé plody, keď pribehlo za mnou susedové dievča: "Ujo,poďte ihned k rozhlasovému prijímaču, Bystrica blázni.".... "Aká Bystrica," pýtal som sa .– "No Banská Bystrica, my počúvame len Bystricu, lebo Bratislavu tu nechytíme, a teraz Bystrica hovorí po česky, vraj, povstanie,"... hovorila úryvkovite.

Pribehol som k rozhlasu a počujem melodiku známeho hlasu, len jeho dikcia je trochu iná, hlas je mi známy, len reč je česká...

Záhada ostala nevyriešená, ale v zápätí sa ozval vo vysielaní hlas známeho, vraj profesora Sáru; viem poznal som ho, účinkoval na banskobystrickej priemyselnej škole, na ktorej účinkoval za môjho pôsobenia v Banskej Bystrici aj priatel a kolega prof. Ján Mader, rodák zo Stupavy–Mastu.

Za chvílu sa však vysielač odmlčal; vraj ho bombardovali nemecké stíhačky.

Ľudia sa stretávali pred domami, vychádzali na priedomie a zisťovali, či sa niečo nedeje. I ja som zastal pred domom, z kuchyne bolo cítiť dobrú vôňu variacich sa jedál. Zastavili pri mne dedinskí mládenci: horní, dolní susedia, prišiel aj kováč Mánik. Prehodil: – "Ej, ale teraz bude zle s tými, čo chodili do Berlína"... Bola to zjavná náražka na mňa, ja som v hlavnom meste Ríše strávil poldruha roka ako zahraničný novinár a spravodajca Slováka. Odpovedal som mu, že sa toho nebojím, lebo sa nemám čoho obávať. On však: "To sa oni nebudú na to pýtať, či kto má čisté, alebo nečisté svedomie, ale budú konať podlá svojho: bol si? Bol! Tak si vinný!"

Vtedy mi blyslo myslou: Ten dedinský človek nie je hlúpy. Volačo na tom bude. A v tej chvíli som bol rozhodnutý cestovať do Banskej Bystrice. Ako novinár sa musím pozrieť na tvár miesta, povedal som si, zistiť čo sa deje. Najviac ma hrýzla rozhlasová výzva a jej veta: "Slováci, Slovenky, povstaňte, Nemci vám zabili pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu"...

A v tej chvíli nebolo nikoho, kto by mi bol vyhovoril, že to nie je pravda. Ale aj tak som nechcel tomu veriť. Nebolo času na počúvanie rozhlasu. Čas bežal rýchlo, pozrel som sa do cestovného poriadku a vyhľadal najbližší vlak, ktorý pôjde smerom na Zvolen.

Stalo sa, ukázalo sa, že ak pôjdem do jeho východiskovej stanice, do Toma–šoviec, už ho sotva dobehnem; jediné riešenie: pustiť sa kratšou cestou cez polia na Gregorovú Viesku a cez Psotu (tak sa volá malá samota v hore) do Podrečian, tam by som mohol ešte vlak chytiť. Čakať na dovarenie obeda však už nemôžem. Musím utekať, ale tak, aby to nebol útek, a teda nie cez dedinu, ale cez cestu do horných susedov, cez ich záhradu do polí, a poľnými chodníkmi do vytýčeného cieľa: To sa aj stalo!

Rozlúčil som sa naposledy s rodinou, sestru som poprosil, aby ma nečakali, ak sa večer nevrátim, ostanem v Banskej Bystrici (vyhľadám uja), a ak by som nezostal v Bystrici, dám im vedieť, kde som a kedy sa vrátim.

Podrečany; čas cca 13,15 hod. (pokiaľ pamäť neklame).

Vlak prišiel načas. Vo vlaku som stretol prof. Adamiša, účinkoval svojho času ako katechéta ev. a.v. náboženstva na gymnáziu v Lučenci, kde som aj ja študoval. Nepatril som medzi jeho "ovečky", poznal ma; dosť z vysoká sa na mňa usmieval, pri výmene pozdravov a pri otázke: – "Aj Vy do Bystrice, pán kolega?" – "Áno, do Bystrice,ale nie za jedným cieľom, pán profesor." Prijal to s prekvapením, zdvihol obočie a tým sme sa stratili z dosahu konverzácie, ktorá sa ukázala ako obojstranne zbytočná.

Cesta do Bystrice bola veľmi dobrodružná. Vlak nemal pevný harmonogram, dlho sme vyčkávali na stanici v Lovinobani, ktorá bola v čase maďarského záboru Južného Slovenska, okresným mestom, namiesto Lučenca. Zvolen neprijímal vlaky. Čakalo sa viac ako hodinu. Už som uvažoval, že na najbližšej zástavke, na Mýtnej, vystúpim a cez Divín, kde som mal príbuzného rím.–kat. farára, sa vrátim domov. Ále na Mýtnej vlak už nestál, pokračoval v ceste cez Pílu a Podkriváň, Detvu a ďalšie stanice smerom na Zvolen. Dlhšia pauza ako očakávané bola aj vo Zvolenskej Slatine, aj vo Zvolene. Ale vypravili nás, aj keď každú chvíľu na otvorenej trati vlak zastal, a ľudia hľadali úkryt v železničnom priekope vedľa trate, lebo nad vlakom sa odohrávali letecké boje. Najkrutejšie to bolo v Hájnikoch a v susedstve letiska Tri Duby, kde bolo vojenské letisko a kde sa odohrávali letecké nálety a boje. Mal som na sebe letné plátené nohavice a pekné prskané sako, na ktoré som bol hrdý, v jeho vrchnom vrecku som mal špeciálne protislnečné okuliare, veľký vynález na tú dobu, tzv. "Zeisumbrallmedizinal", ktoré ma stali veľa peňazí, a ktoré mi pri jednom takom záchrannom skoku do priekopy vypadli, ale keďže v zápätí sa už vlak pohýnal, nestačil som ich hľadať, a musel naskočiť do vozňa. Pokladal som to nielen za škodu, ale aj za zlé znamenie. Utešoval som sa však slovami: len aby to nebolo horšie...

Na Malú stanicu v Banskej Bystrici, neďaleko mostu cez Hron a v susedstve budovy Národného domu sme prišli medzi 17. a 18. hodinou, keď už v meste bolo cítiť velké napätie a od 18. hod. aj "štatárium" spojené so zákazom vychádzania. Jednako som prešiel celým mestom, podobne aj viacerí cestujúci z vlaku, a každý hladal adresu svojich známych.
Prišiel som opatrným krokom popri múroch budov až na Hornú ulicu, k domu, kde býval môj spomínaný ujo Dr. Pavlenda, advokát. Nebol doma. Pomocníčka v domácnosti, mladé dievča, mi však povedalo, že "pán doktor aj milostivá pani odišli do Vaškov", či ich však nájdem, nevie. Vrátil som sa asi 200 krokov na druhú stranu ulice a vyhľadal dom Vaškovcov.

Po zacenganí mi prišiel otvoriť osobne pán domu: Ing. Václav Vaško, generálny tajomník Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Na pozdrav a dopyt, či sú tu Pavlendovci, mi odpovedal širokým úsmevom a slovami: "Tož, vitej, Františku, jsem velice rád, žes pŕišel, Ty znáš, jak to delá Góbbels, udéláš nám propagandu a ja ti garantuji, že udéláš hezkou kariéru."

Na moju prázdnu frázu, že ani neviem, za čo sa bojuje, a napokon, prečo s celou akciou nepočkali aspoň 14 dní, kým Iudia vezmú úrodu z polí, mi odpovedal:

–  "za první: čekat 14 dnú, to né, ani týden né, to by již nebylo naše povstání, ale nékoho docela jinýho.

– za druhý: Ti musím říci, že mne prekvapuješ, když mluvíš zač bojujem. Neslyšels múj projev v bystrickým rozhlasu dnes předpolednem?"

V tej chvíli mi bolo jasné, že to bol Václav Vaško, ktorý čítal ono české "provolání".

–  "za třetí: co, Masarykova a Benešova republika Ti nebyla moc dobrá?" – pýtal sa otázkou na telo, celkom tvrdo.

Aj ja som mu v tejto chvíli odpovedal tvrdo: – "To vieš, Vašku, ani nie, likvidovala slovenský priemysel, bolo dosť nezamestnaných..." Načo mi promptne odsekol tak ako ja jemu: "Jó, pak ty seš komunista a jdi, kam Té Tvé srdce táhne."

"Nie som komunista, ale rád by som vedel, ktorí komunisti, ako ich označuješ, sú tu."

"To já nevím, a riakonec, ja nejsu žádná zpravodajská kancelár. To je výlučne Tvoje vec..."

V tejto chvíli som si uvedomil, že som padol do slova a písmena "do jamy levovej" ako biblický Dávid, nevedel som ešte, ako sa z tejto jamy a vrcholne nepríjemnej situácie vymocem, a či a kedy...

Čas bežal, načo bez veľkého vysvetľovania zapol rádio, z ktorého sa ozývala nová revolučná zvučka a hlas rozhlasového moderátora Gaba Rapoša, ktorý oznámil, že dnešné večerné správy budú krátke, prinesú iba situačnú správu vrchného velenia o situácii na frontoch (rozumej povstaleckých), a po správach vysielajú "dôležitý odkaz do Londýna". Vyzývajú všetkých, najmä však Londýn, aby si vyladili svoje prijímače na Povstalecký rozhlas v Banskej Bystrici.

Hlavným tenorom správ bola výzva k opatrnosti, zároveň správa o bombardovaní letiska Tri duby a napokon výzva do Londýna. Znela takto:

– "Tu Povstalecký rozhlas ľ. československej armády na Slovensku v Banskej Bystrici, voláme Londýn... Haló, Londýn, voláme Londýn, ozvite sa nám. Haló, Londýn, počujete nás? Prehovorí zástupca vrchného velenia povstaleckej I. československej armády na Slovensku." Ozval sa pevný vojenský hlas a výzva adresovaná do Londýna znela takto:

"Holá, hoši, chlapci volajú. Opakujeme: Holá, hoši, chlapci volajú." Koniec dôležitého odkazu do Londýna. A moderátor pokračoval:

"Tým končíme naše dnešné vysielanie, váženým poslucháčom želáme pokojnú dobrú noc. Dúfame, že bude pokojnejšia, ako bol dnešný deň. A zajtra sa vám prihlásime, ak sa nič horšieho nestane, znova v obvyklom čase." Pauza. Koniec vysielania. V tej chvíli sa otvoria dvere z bočnej miestnosti a tichým ženským hlasom znie akoby prosba: "Vaško, zapni Bratislavu, pozri sa, čo hovorí Bratislava!" Z rádia Bratislava sa ozval pevný prezidentov hlas: "Slováci, Slovenky, neverte správam bystrického rozhlasu, vyzývajúcim a balamutiacim národ falošnou správou, aby ste povstali, že Nemci ma zabili, nezabili ma, hovorím k vám vlastným hlasom ako Váš prezident Slovenskej republiky, som s Vami, buďte aj Vy so mnou..."

Ženský hlas zaúpel z bočnej miestnosti a hovorí: "Zavri to Vašku, keby ten prezident aspoň mlčal, keby sa neozýval, aký to teraz vezme koniec?" (Bol to hlas tety Pavlendovej). Zavrela dvere, kde sa všetky jej príbuzné sestry a švagriné prítomné v dome modlili ruženec.

Neuplynulo ani 5 minút, keď sa otvoria vstupné domové dvere a v nich sa zjaví vysoká, štíhla, ale pevná postava vojaka: oproti zapadajúcemu slnku sa jagajú jeho výložky a dištinkcie.

Už mal nohu na prahu, že vstúpi do miestnosti, keď zaváhal, rukou siahol na bočnú zbraň a ostrým, ale tlmeným hlasom sa pýtal:

"Vašku, kto je tu ten civil."

A Vašek odpovedal:

Ale Mirečku, copak ho neznáš? To je Ferko, Jankov synovec a Janko je Tvúj a múj švagr..."

Vojak sa uspokojil a odzdravil: "Servus,"... nemal však smerom ku mne nijaké ďalšie otázky.

"Vašku," pokračoval otázkami adresovanými na domáceho pána:

"Vašku, kde môžem s Tebou dôverne hovoriť, a kde sú ženy?" vychrlil nervózne ihneď dve otázky.

"Mirečku, ženy jsou ve spálni, modlej se ruženec, a dúvérne múžem mluvit, zde v prední hosťovský," a rukou ukázal na izbu orientovanú na čelo ulice. Bola to "repremiestnosť" domáceho pána z obidvoch strán dverí hrubo tapetovaná, v ktorej mával "svá obchodní jednání", čo aj povrdil slovami: "Mirečku, je to naprosto spolehlivé místo, tam mívam duvérná jednání se všemi obchodními partnermi."

Moju ponuku, že môžem miestnosť opustiť, v ktorej som sa dosial nachádzal, že počkám vonku, vojak odmietol prísne slovami: "Nie! Ty zostaneš tu, v tejto miestnosti."

Bolo mi jasné, že nejde len o zdvorilostný pokyn, ale o bezpečnostné opatrenie. Cítil som sa ako zajatec, ale nemohol som nič urobiť na zlepšenie svojej situácie. Našťastie, nebolo treba. Obaja muži sa odobrali do prednej miestnosti domáceho pána, prispôsobenej pre dôverné rozhovory.

Po krátkej chvíľke tichého a nehlučného rozhovoru sa však ozval hrmotný hlas vojenského veliteľa, ktorý priškreovaným hromovým hlasom vypustil tieto historické slová:

"Tá kurva, Beneš, nahnal nás do povstania a teraz sa na nás vysral"... (koniec citátu). Ani hrubé tapety jeho slová neutajili.

Z melodiky plukovníkovho hlasu bolo cítiť jeho bolestné Iudské sklamanie; bolo cítiť, že sa cíti byť podvedený a s ním aj všetci jeho priatelia, aj slovenský národ, ktorý sa stal znova objektom intríg veľmajstra intrigána, Eduarda Beneša, pre ktorého nič nebolo na svete sväté, jedine jeho osobné ciele.

Slovensko znovu malo byť pokorené, zrazené na kolená a krvavo potrestané, že sa zachránilo pred záhubou, ktorá mu hrozila v roku 1938–1939.

Tým by som mohol svoju historickú výpoveď skončiť. Únik z jamy levovej nebol však jednoduchý. Ako Boh Dávidovi poslal svojho anjela, tak aj po odchode Mirka Veselá z domu, prišiel do domu, ba dokonca ešte za jeho prítomnosti, môj spolužiak a zať Václava Vaška, prof. Viktor Dobál, ktorý v tom čase účinkoval ako redaktor rozhlasových textov.

"Servus Viktor."

"Servus Ferko, čo tu robíš, prišiel si nám pomôcť?"

"Neviem, Viktorko, či by som Vám vedel pomôcť, je tu už toľko múdrych a schopných ľudí, že ja by som Vám len zavadzal..." Hovorili sme len preto, aby sme hovorili, ale aj tak sa napätie uvolnilo, a bolo mi jasné, že s Viktorom prišiel do domu anjel mojej spásy.

"Viktorko, nechajme Tvojho svata Václava, nech sa venuje rodine, my sa porozprávame, ak sa domáci pán neurazí," hovoril som za prítomnosti Václava Vaška k Viktorovi, "ja ťa budem prosiť, aby si ma trocha previedol po meste, skúsime sa skontaktovať s niektorými mojimi ďalšími známymi," povedál som so zámienkou, ako sa dostať z domu na ulicu. Domáci pán bol vcelku rád, že sme sa Viktor i ja stretli, že si dobre rozumieme, a že sa ma konečne mohol niekto druhý ujať, keď on mal plnú hlavu iných starostí.

Večer bol teplý, hviezdy vysoko svietili na nebi, lampy pouličného osvetlenia nesvietili, mesto bolo ako vymreté, jednako za fasádami domov a za okenicami bol pozorovateľný život: život podobný hlbokému, ale nepokojnému nadiktovanému spánku.

Viktor mal vojenské povolenie pohybovať sa aj za štatária voľne po meste. Poprosil som ho, aby sme zašli na hlavnú stanicu. Stalo sa; tam bolo plno ľudí čakajúcich na vlak: samozrejme – z Bystrice domov, alebo do sveta, každý však iným smerom. Mňa zaujímali vlaky na Bratislavu, Viktorovi som povedal rovno: "Viktorko, ja tu nezostanem. Ty tu máš rodinu, to je tvoja vec. Ja tu nemôžem zostať, ja mám trvalé bydlisko v Bratislave, a nakoniec Viktorko, Tebe to poviem, doma to nehovor, ja s Vami – teda s povstalcami – nesúhlasím. Som Ti vďačný, že ťa Pán Boh poslal, a že si ma vyviedol "na vzduch", nikdy Ti to nezabudnem. Nevieš ešte, kto kedy koho bude potrebovať."

Za 26 hodín cesty vlakom, kedy na každej stanici vlak a niekdy aj v poli vyčkával celé hodiny, som pricestoval do Bratislavy. Viktor na následky útrap, ktoré musel po potlačení povstania do hôr pretrpieť, zomrel.

V horách zimovala aj celá Vaškova família; jeho syn, Jirko, môj žiak, medzi inými bol odsúdený na smrť, zachránila ho iba amnestia prezidenta Dr. Tisu; rovnako pred likvidáciou v Kremničke bola amnestiou zachránená teta Zorka a ďalší členovia veselovskej famílie.

Niekedy na jar, roku 1946, kedy som "trávil" svoje mladé dni na "štátnej strave" v "bohumilom zariadení" Krajského súdu v Bratislave, som na vedľajšom dvore videl v kruhu "obyvateľov tohto zariadenia" pochodovať aj svojho "patróna" Ing. Václava Vaška, podobne aj priateľa Dr. Františka Braxatora, obaja mali vytriasačky skrze "Kolakovičovu aféru".

Vaško vedel, že som "v klepci", jeho švagor, prezidiálny šéf Krajského súdu, Ivan Vesel, bdel nad nami oboma. Chcel nám pomôcť, vedel, že má povinnosť, istotne mu to dalo zabrať.

Pre nás oboch, Vaška i mňa, bolo prekvapením, že sme sa stretli pod jednou strechou toho istého "hostiteľa" – v budove Krajského súdu, hoci každý z nás sa usiloval o niečo iné.