Rád v duchu zabieham do svojich chlapčenských rokov, ked sa tvoril samostatný Slovenský štát. Mal som 11 rokov, ked sme chodili po našom mestečku Kláštor pod Znievom s lampášmi 6. 10. 1938 a ludia sa radovali.

No nezabudnuteľný je i 14. marec 1939. Väčšiu eufóriu národa som nezažil. Radovalo sa všetko, zvony zvonili, ľud jasal.

Čosi podobné, ale len v menšej miere som zažil ako 40–ročný, keď po komunistickej porobe národ v roku 1968 dúfal, že sa zbavil najväčšej historickej ťarchy. Sklamal sa, lebo vodcovia ho oklamali.

No medzi zvláštne moje spomienky patrí onen augustový deň v 17. roku môjho života, keď sme mlátili obilie v Slovanoch. Prišli nás chlapci do humna zavolať, aby sme išli na ulicu, kde sa už volne pohybujú partizáni. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme videli ozbrojených partizánov sprevádzajúcich povoz ťahaný koňmi, naložený tovarom a za vozom v prachu cesty ťahali dve zástavy: nemeckú a slovenskú. Vpredu pred sprievodom išiel partizán nesúci československú zástavu.

Bolelo nás srdce pri tomto pohľade. Po verejnom príchode partizánov do obce sa rozchýrilo, že Nemci obsadzujú Slovensko a zatkli pána prezidenta. To bol prvý chýr v mojej obci a preto sa organizovali chlapi do zbrane. No keď sa v rozhlase ozval hlas pána prezidenta, dôvera v povstanie bola nalomená a bojová nálada opadla.

Prenikali chýry, že asi v 20 km vzdialenej Sklabini bola vyhlásená ČSR a v Martine bol postrieľaný nemecký Ottov štáb.

V prvých dňoch povstania bol vyhlásený letecký poplach v Martine. Počas neho v úkrytoch opití partizáni znásilnili ženy. Že je to pravda, dosvedčuje to, že traja z nich boli za tento čin verejne popravení na námestí. Jeden z nich, asi 20–ročný Emil M., bol z našej obce.

V polovici septembra som išiel siať s otcom oziminu. Keď sme vyšli z dediny, počuli sme streľbu. Otec si myslel, že streľba je ďaleko a ako pravý roľník hovoril, že siať musíme. Ale keď sme sa priblížili k hradskej, spájajúcej Príbovce s Turčianskymi Teplicami, streľba zosilnela a už sme videli ísť v rozostupe 3–4 nemecké tanky od Moškovca. Oproti nám išli 2 nákladné autá s partizánmi. Otec rýchle obrátil kone a vracali sme sa domov.

Z diaľky sme pozorovali nezabudnuteľný obraz. Z áut povyskakovali partizáni a rozutekali sa po chotári. Z tankov začala paľba guľometov. Viac sme už nevideli, lebo sme už prišli do obce. Za dva dni som bol jeden z tých, čo sme išli povinne s po vozom po mŕtvoly. Bolo ich 7–8. Ostatným partizánom sa podarilo ujsť.

Dozvedeli sme sa, že Príbovčania vystríhali tých partizánov, že Nemci prerazili do Turca cez Slovenské Pravno. Partizáni Príbovčanom neverili a s výkrikom "My Germánom ukážeme!" vyrazili vpred.

Musím konštatovať, že slovenský národ nemal rád nacizmus.

Ale robil rozdiel medzi nacizmom a Nemcami, lebo sme žili v národnostne zmiešanom prostredí s nemeckými kolonialistami. No svoj štát a svojho prezidenta sme úprimne milovali.