English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 5192
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Svedectvá doby
- Návštevy: 975
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3351
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 9054
Moje spomienky na povstanie po niekoľkých desaťročiach pobledli. Nepamätám si presne dátumy, rodné mená, ale nikdy nezabudnem to, čo sa ma na povstaní hlboko negatívne dotklo. Budem o tom rozprávať nielen svojmu synovi, ale aj vnukom – ako to, čo sa nemalo stať. Chcem, aby pochopili, ako niekedy nesprávne konajú jednotlivci zaslepení vášňami alebo pomstychtivosťou.
Kto dnes rozsúdi, či povstalci vtedy presne vedeli, za čo idú do boja. Či bojovať proti Nemcom, alebo či proti najbližším obyvateľom mesta, aby si nenávistne vyrovnali svoje osobné účty? Posúďte sami.
Mestský policajt Hözl zatvoril raz do záchytky opitého výtržníka Firáka. Nevzal mu cigarety a zápalky. Ten si zapálil cigaretu, ale zaspal a od cigarety sa chytil slamník. Firák síce nezhorel, ale sa udusil. Policajt bol disciplinárne potrestaný, ale ostal naďalej v služobnom pomere. Počas povstania sa brat a sestra nebohého pomstili. Hözla trýznili, vyrezali mu jazyk, na výstrahu ho najskôr vodili po meste a potom zastrelili.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3070
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6802
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3335
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8732
Rád v duchu zabieham do svojich chlapčenských rokov, ked sa tvoril samostatný Slovenský štát. Mal som 11 rokov, ked sme chodili po našom mestečku Kláštor pod Znievom s lampášmi 6. 10. 1938 a ludia sa radovali.
No nezabudnuteľný je i 14. marec 1939. Väčšiu eufóriu národa som nezažil. Radovalo sa všetko, zvony zvonili, ľud jasal.
Čosi podobné, ale len v menšej miere som zažil ako 40–ročný, keď po komunistickej porobe národ v roku 1968 dúfal, že sa zbavil najväčšej historickej ťarchy. Sklamal sa, lebo vodcovia ho oklamali.
No medzi zvláštne moje spomienky patrí onen augustový deň v 17. roku môjho života, keď sme mlátili obilie v Slovanoch. Prišli nás chlapci do humna zavolať, aby sme išli na ulicu, kde sa už volne pohybujú partizáni. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme videli ozbrojených partizánov sprevádzajúcich povoz ťahaný koňmi, naložený tovarom a za vozom v prachu cesty ťahali dve zástavy: nemeckú a slovenskú. Vpredu pred sprievodom išiel partizán nesúci československú zástavu.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 4756
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8341
Môj nedávno zosnulý otec (ročník 1933, t.j. v predmetnom čase mal 11 rokov, žil v gazdovskom dome na okraji Banskej Belej – vtedy súčasť Banskej Štiavnice) mal na boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč nasledovné spomienky. Keď sa k pučistom nikto dobrovoľne nepridával, v polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla (dnešný okres Žarnovica) a Janova Lehota (dnešný okres Žiar nad Hronom) do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných – neschopných akéhokoľvek manuálneho odporu (bolo tam 79 mužov a 1 žena) preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. Na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov. Sú svedectvá, že ich potrebovali zastreliť len 16, ostatní boli mŕtvi na dehydratáciu. No môj otec celkom farbisto vykresľoval, že jeden z nešťastníkov na kolenách prosil partizánskeho veliteľa, aby ho ušetril, že má 3 malé deti. „Ja ti dám deti,“ znela odpoveď a za ňou dávka zo samopalu do nešťastníka. Tohto aktu sa nezúčastňovali len partizáni, ale aj pučistický vojaci a bez vedomia pučistickej správy železníc by sa tiež nedal realizovať. Tento akt nebol pučistami nijak zatajovaný, doslova dávali najavo, že tak spravia s každým, kto im nebude lojálny. Otcov starší brat sa rok vyhýbal pučistickej vojenskej službe, dosť na tom, že ich najstarší brat bol pri vojsku (služba pri transformovanej rýchlej alebo zaisťovacej divízii dávala väčšie šance na prežitie ako služba v pučistických jednotkách, veď najstarší brat sa aj v zdraví vrátil). Keď sa blížil sovietsky front, viacero ľudí z Banskej Belej ukryli zabíjačkové mäso a výrobky v komore u otcových rodičov. Tušili, že prídu vojnové rabovky a dom na okraji Banskej Belej nebol na očiach verejnosti. To ešte nemohli vedieť o udavačstve svojich tiežsusedov. Počas pobytu tak nemeckých ako aj sovietskych vojsk v tomto dome malo mäso pokoj. No stačilo, aby sovietske vojská odišli a týždeň po ich odchode sa do domu napratali partizáni pod vedením Antona Jusku. Nielenže vyrabovali všetko jedlo, ale keď najstaršia otcova sestra Juskovi šplechla do očí, že sa nehanbí mať na sebe košeľu jej otca, odvrkol jej, že nech čuší, lebo ju zastrelí. Iný partizán z nej chcel stiahnuť aj čižmy, ale jeho partajníci ho zahriakli, nech ju nechá tak. V novokonštituovaných policajných orgánoch - ZNB bolo zbytočné dávať podnet na takéto konanie, veď sa jednalo o nedotknuteľných partizánov. Jedine v 50tych rokoch im pobrali vyznamenania, no Jusko aj s povojnovým rýchlokvaseným právnickým doktorátom spokojne dožil vo svojej trafike – obchode so železiarskym tovarom. Chcem ešte napísať, vďaka 1. Slovenskej republike starý rodičia pristavovali veľkú rodinnú prístavbu uvedeného domu. Banská Štiavnica v roku 1943 realizovala 1. výkop železnice s klasickým rozchodom koľajníc (po vojne dokončovaná ako trať mládeže, dobre sa zväzákom kopalo, keď tunel bol už vybudovaný). V 1. Slovenskej republike mal baník robotu a skvelý sociálny program – o.i. pribudli mu sprchy po celodennej šichte. Roľník pracoval na svojej pôde, mal odbyt svojich produktov, štát ho stimuloval k stavbe betónových močových jám a nových chlievov a hospodárskych budov (na mnohých takýchto strechách nájdete bielymi škridlami napísaný rok zhotovenia, takých striech je mnohonásobne viac, ako tie, čo boli zhotovené v rokoch 1918-1939). Bačovia boli stimulovaní nahradiť plemeno valaška s hrubou vlnou plemenom cigája s polojemnou vlnou, aby slovenské textilky mohli túto využiteľnú vlnu spracovávať. Inteligencia mala uplatnenie a umenie malo nebývalý rozvoj. Boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč toto všetko skončil. Dostali sme iba staré české a nové sovietske otroctvo.