English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6622
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3264
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 5640
Desaťročia o nás, príslušníkoch ozbrojených jednotiek nasadených proti nepriateľom Slovenského štátu, naše generácie počuli len nadávky a kydania. Na druhej strane víťazi sa v nespočetných knihách, filmoch atď. dávali líčiť ako vzor všetkých cností. Bolo to v duchu hesla "sláva víťazom, beda porazeným!".
Nechávam na zváženie, či vojenskí víťazi boli morálnymi víťazmi. Kto vlastne boli títo ľudia? Boli to tí, ktorí sa násilne a cez mŕtvoly nevinných ľudí rozhodli uchopiť moc, zlikvidovať podľa medzinárodného práva právoplatne jestvujúci štát a slúžiť zámerom ZSSR, založenom na zločineckom systéme. Nejeden z nich sa dopustil i zločinu voči ľudskosti. A tí ďalší to kryli. Doteraz ale nikto z nich nebol potrestaný, hoci ich mená nie sú neznáme: napr. tieto činy uvádzali pri podávaní žiadostí o výhody podľa zákona 255/1946. Inokedy sa o týchto činoch zmieňovali aj v publikáciách – ako napr. o postrieľaní diplomatickej misie v Martine Cyrilom Kuchtom. Treba položiť otázku všetkým tým, čo sa zúčastňovali pohonu na nás, prečo nevystúpili proti týmto zločincom, mlčali o tom a mlčia dodnes, hoci sa tu jednalo nielen o najhoršie zvrátenosti, ale aj o nepremlčateľné trestné činy, ktoré je náš štát povinný trestať nielen podľa nášho zákona, ale aj podľa medzinárodnej dohody.
Pohon na nás začali víťazi hneď po prechode frontu. Na morálny charakter ich režimu poukazuje to, že tento režim jeho stúpenci masové olupovali a vraždili ľudí len pre ich národnostný pôvod. Hoci sa tu takisto jedná o nepremlčateľný zločin genocídy – nikto z jeho hlavných vinníkov nebol odsúdený. Tí, čo nás očierňovali a odsudzovali, mlčali pri tomto zločine, alebo ho i chválili, alebo sa dokonca na týchto zločinoch zúčastňovali. Ako si títo ľudia osobili morálne právo nás odsudzovať, nehovoriac už o právnej stránke, že sme boli súdení len za to, že sme boli zákonitými predstaviteľmi zákonitého režimu, zákonitého štátneho útvaru, ktorému sme len zákonitým spôsobom hájili platné zákony a poriadok? Prečo sa títo ľudia nesnažili a nesnažia o potrestanie osôb zodpovedných za genocídu? Sú prinajmenšom pokrytci!
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 10357
V lete roku 1943 sa utvorila na východnom Slovensku v lesoch nad Matiaškou partizánska skupina Čapajev. Zo skupiny vyrástla brigáda. Ľudovít Kukorelli – dôstojník slovenskej armády, ktorý dezertoval, známy pod menom Čapajev alebo Martin, sa stal náčelníkom jej štábu. Prvým veliteľom bol sovietsky dôstojník Ivan Kononovič Baluta (krycie meno Jagupov), ktorý ušiel z nemeckého zajatia. Partizánska skupina sa rozrástla najmä roku 1944, ked prichádzalo na Slovensko vela sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov, k tomu parašutistov aj partizánov prichádzajúcich cez hranice z Ukrajiny a Polska. Vysielal ich Štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorému partizánska skupina Čapajev podliehala.
O bojovej činnosti partizánskej brigády Čapajev a najmä náčelníka štábu majora Ľ. Kukorelliho, sa napísalo veľa. No nič sa nepíše o tom, čo by vysvetlilo ukrutnosti pre slovenského človeka nepochopiteľné, vraždy nevinných ľudí, ktoré nemôžu mať nič spoločné s bojom proti fašizmu, ani za obnovenie ČSR. Všetko toto sa dialo v mene novej republiky a nového demokratického spoločenského poriadku, a to v pokojnom prostredí Slovenska, kde za šesť rokov Slovenského štátu – až do 29. augusta 1944 – súdy nepopravili ani jedného politického odporcu. Tu naraz vraždil Slovák Slováka bez dôvodu s príslušníkmi inej národnosti ako partizánmi, čo nemá v dejinách nášho národa obdobu.
Nahliadnuť do pomerov v Zemplíne – najmä v severnom, keď sa blížil východný front, umožní oboznámenie sa s hroznou udalosťou, ktorá sa stala v malej dedine – v Lieskovci pri Humennom, kde partizáni beštiálne umučili tamojšieho 33–ročného farára Jána Nemca. Z hľadiska celoslovenského bol však iba "unus e pluribus" – jeden z viacerých rím.–kat. kňazov, ktorí v čase povstania podstúpili mučenícku smrť.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7440
a) Testis credibilis (hodnoverný svedok)
Roku 1941 som účinkoval ako stredoškolský profesor na chlapčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Riaditeľom školy bol prof. Austin Skalák. Bol som triednym v IV.B, do ktorej chodil ako riadny žiak aj Juraj Vaško, syn Ing. Václava Vaška, generálneho tajomníka Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Bývali na Hornej ulici.
Na tej istej Hornej ulici, na vyšnom rade, býval aj môj ujo (matkin brat) advokát Dr. Ján Pavlenda, ktorého Maďari svojho času vyhodili zo štúdií, lebo v rodnej obci organizoval, a zároveň aj hral slovenské divadlo. Ujo Pavlenda a Václav Vaško boli švagrovia; mali za manželky dve sestry, rodené Veselové, my mladší sme im hovorili: teta Zora a teta Máňa. Ich otec bol známy národovec a verejný notár Vesel, pochádza z Myjavy. Jeho rodina bola početná: deväť dievčat a chlapci. Dvaja chlapci boli vojakmi: plk. Miro Vesel, a veliteľ VVI., t. j. Vojenského vysokoškolského internátu v Bratislave, neskôr účinkoval na štábe VPV v Banskej Bystrici, jeho brat plk. Miloš Vesel bol veliteľom posádky v Ružomberku. Ďalší brat JUDr. Ivan Vesel účinkoval na súde v Bratislave.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3190
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3108
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3012
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8052
O niekoľko mesiacov sa zavŕši päťdesiat rokov, kedy, pravda, každý inak, si spomenieme na zvláštne obdobie leta a jesene 1944.
August 1944 ma s matkou a mladším bratom zastihol na prázdninách na Smrekovici pri Ružomberku. Bolo to horské stredisko, ktoré vlastnila a spravovala armáda a tri turistické chaty spravované vtedajším KSTL.
Koncom augusta začal nezvyčajný ruch a matke zástupcovia armády a partizánov oznámili, že bez dovolenia civilné osoby, ktoré sa tu nachádzajú, nemôžu opustiť priestor pobytu. Takto sme zostali pár kilometrov od Ružomberka, kde naša rodina žila na povstaleckom území, a otec, ktorému nedovolili postarať sa o nás, doma v Ružomberku.
V Ružomberku samotnom boli delostrelecké kasárne, a jednotka pod velením M. Veselá prešla k povstalcom. Asi 4. 9.1944 prelietajúce nemecké lietadlo zhodil o na priestor pred budovou železničnej stanice dve malé letecké bomby, výsledkom čoho bolo 5–7 zranených civilných osôb. Ráno 5. 9. obsadili mesto nemecké jednotky bez akéhokoľvek konfliktu a výstrelu. Hranica dotyku zostala na najužšom mieste Revúckej doliny v blízkosti niekdajšej stanice Biely Potok–zastávka. Ako pozostatok dodnes 5–6 m od štátnej cesty je betónová čelná stena guľometného stanovišťa.
Krátkych sedem dní pôsobenia partizánov a "povstalcov" postačilo na to, aby množstvo ľudí bolo zavraždených v oblasti za Podsuchou pre nenávisť, vybavovanie si nezmyselných osobných účtov, nevraživostí alebo len preto, že mali nemecké meno.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 2900