English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 10543
V lete roku 1943 sa utvorila na východnom Slovensku v lesoch nad Matiaškou partizánska skupina Čapajev. Zo skupiny vyrástla brigáda. Ľudovít Kukorelli – dôstojník slovenskej armády, ktorý dezertoval, známy pod menom Čapajev alebo Martin, sa stal náčelníkom jej štábu. Prvým veliteľom bol sovietsky dôstojník Ivan Kononovič Baluta (krycie meno Jagupov), ktorý ušiel z nemeckého zajatia. Partizánska skupina sa rozrástla najmä roku 1944, ked prichádzalo na Slovensko vela sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov, k tomu parašutistov aj partizánov prichádzajúcich cez hranice z Ukrajiny a Polska. Vysielal ich Štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorému partizánska skupina Čapajev podliehala.
O bojovej činnosti partizánskej brigády Čapajev a najmä náčelníka štábu majora Ľ. Kukorelliho, sa napísalo veľa. No nič sa nepíše o tom, čo by vysvetlilo ukrutnosti pre slovenského človeka nepochopiteľné, vraždy nevinných ľudí, ktoré nemôžu mať nič spoločné s bojom proti fašizmu, ani za obnovenie ČSR. Všetko toto sa dialo v mene novej republiky a nového demokratického spoločenského poriadku, a to v pokojnom prostredí Slovenska, kde za šesť rokov Slovenského štátu – až do 29. augusta 1944 – súdy nepopravili ani jedného politického odporcu. Tu naraz vraždil Slovák Slováka bez dôvodu s príslušníkmi inej národnosti ako partizánmi, čo nemá v dejinách nášho národa obdobu.
Nahliadnuť do pomerov v Zemplíne – najmä v severnom, keď sa blížil východný front, umožní oboznámenie sa s hroznou udalosťou, ktorá sa stala v malej dedine – v Lieskovci pri Humennom, kde partizáni beštiálne umučili tamojšieho 33–ročného farára Jána Nemca. Z hľadiska celoslovenského bol však iba "unus e pluribus" – jeden z viacerých rím.–kat. kňazov, ktorí v čase povstania podstúpili mučenícku smrť.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6280
Pochádzam z Pitelovej. Po maturite v r. 1942 som pracoval v Považskej Bystrici na rekonštrukcii tamojšej zbrojovky. Preto som každý týždeň cestoval vlakom z Hronskej Dúbravy cez Kremnicu do zamestnania. Už pred začatím povstania, pravdepodobne to bolo 28. augusta, som spolu s ďalšími cestujúcimi zažil udalosť, ktorá sa doteraz nikde neuvádzala, lebo nezapadala do idealizujúcich legiend o našom hrdinskom a slávnom povstaní. Partizáni v Kremnici pokazili brzdy nákladného vlaku a pustili ho smerom nadol do Hronskej Dúbravy – práve proti nášmu rannému osobnému vlaku. Nebyť duchaprítomného výpravcu, ktorý ho pustil na slepú kolaj a zastavenia nášho vlaku pod tunelom Kremnička, oba vlaky by sa zrazili pod Starou Kremničkou. Kto pozná tamojší terén vie, že málokto by to z nás prežil. Na čo mal tento masaker slúžiť? Už vtedy sme v blízkosti trate videli postrieľaných ľudí, čo bolo šokojúce, lebo slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala.
Po vypuknutí povstania som sa do neho zapojil dobrovoľne i ja. Príčinou bola správa, že Nemci zaistili prezidenta Tisa, ktorého treba oslobodiť. Pôsobil som v civilnom oblečení ako prieskumník na mnohých miestach: pri Martine, Sklenom, Kremnici, Janovej Lehote, Žiari nad Hronom, Krupine, Banskej Bystrici, Harmanci. Spolu so mnou prieskumnícku a spojovaciu činnosť vykonávali Viktor Sklenka a Jozef Rógl. Mali sme prehľad o situácii na povstaleckom území, ktoré sa značne odlišuje od toho, ako to potom líčili komunisti a iní karieristi, ktorí z toho žili. My, pamätníci, by sme o tom mali teraz, keď už môžeme, vydať svedectvo.
Z našich ciest mi utkveli v pamäti množstvo povraždených civilistov, ktorých som videl. Bolo to dielo partizánov, ktorí v tom čase mali široký priestor pre takéto konanie. Jeden z takýchto prípadov sa stal v Pitelovej. Spočiatku v našom dome tu bývali dvaja židia, manželia, ktorí sa odsťahovali do osamelého domčeka pri lese. Koncom septembra 1944 boli v neďalekom lese nájdení zastrelení. Všetky ich osobné veci zmizli, a preto to môj brat začal vyšetrovať. Dostal však odkaz, aby do toho nepchal nos. Nemci to nemohli urobiť, lebo tí vtedy u nás ešte neboli.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3411
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3304
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6781
V tom čase som slúžil ako príslušník protilietadlového delostrelectva v Bratislave. V Bratislave sa vtedy nachádzali 4 protilietadlové batérie. Ja som slúžil v tej, ktorá bola umiestnená v Horskom parku. Pozostávala asi zo 150 vojakov a 6 diel.
Vedeli sme, že na strednom Slovensku vypuklo povstanie, ku ktorému sme sa mali pripojiť i my presunom na dané územie. Psychicky nás na to pripravovali niektorí dôstojníci, ktorí okrem iného hovorili, že boj proti Nemecku bude ľahký, krátky a víťazný. Medzi nich patril i veliaci dôstojník batérie por. Babnič. Túto psychickú prípravu narušil prejav gen. Malára, ktorý sme všetci počúvali. Označil povstanie ako predčasné a škodlivé. Po prejave technické prípravy na odchod naďalej pokračovali, ale Babnič dovolil ženatým vojakom z našej batérie, ktorých bolo vyše 10, aby sa sami rozhodli, či sa zapoja s nami do povstania, alebo odídu k svojim rodinám. Slobodným toto rozhodovanie nebolo umožnené. Na túto výzvu všetci ženatí vojaci vystúpili z nastúpenej jednotky, že idú domov. Ale túto výhodu už nevyužili, lebo k nám, nepripraveným na obranu, nečakane vtrhli Nemci. Prikázali Babničovi, aby nás odzbrojil, čo v priebehu asi hodiny vykonal.
Po niekoľkých dňoch, v súvislosti s činnosťou nového ministra Haššíka nám Nemci naše osobné zbrane vrátili a skoro v tom istom zložení mužstva sa obnovila i bojová činnosť našej batérie.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7887
Polstoročie veľa "vygumovalo" z mojej pamäti, ale na "ľupčianskeho hradného pána" z čias povstania – Štaudingera, zachovali sa mi živé spomienky.
Po jeho úteku z hradu a zlikvidovaní povstania, utiahol sa do bezpečia. Ale po vojne sa opäť verejne prejavoval. Napriek jeho – v minulosti známym – sadistickým sklonom v Slovenskej Ľupči, svojho času pôsobil ako prísediaci v najvýznamnejšom povojnovom politickom procese na Slovensku, čo poukazuje nielen na charakter tohto súdnictva, ale aj na charakter vtedajšieho režimu.
Keď som ho po 25 rokoch stretol (vôbec sa nezmenil) a pripomenul mu jeho povstalecké "zásluhy", bez výčitiek svedomia sebavedome vyhlásil:
"Kde sa drevo rúbe – triesky lietajú!"
Tak si zaspomínam...
Moje osemnáste narodeniny som "oslavoval" pri mláťačke v chudobnej dedinke Tŕnie pri Zvolene. Tu som po nociach sledoval, ako dolu, v hronskej doline, "Stalinove lampáše" na padáčikoch osvetľujú letisko Tri Duby. Zabávalo ma to. Ale keď som začul z rádia – "Mor ho!" a "Smrť nemeckým okupantom!" – pochopil som, že sa tu niečo deje.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8269
O niekoľko mesiacov sa zavŕši päťdesiat rokov, kedy, pravda, každý inak, si spomenieme na zvláštne obdobie leta a jesene 1944.
August 1944 ma s matkou a mladším bratom zastihol na prázdninách na Smrekovici pri Ružomberku. Bolo to horské stredisko, ktoré vlastnila a spravovala armáda a tri turistické chaty spravované vtedajším KSTL.
Koncom augusta začal nezvyčajný ruch a matke zástupcovia armády a partizánov oznámili, že bez dovolenia civilné osoby, ktoré sa tu nachádzajú, nemôžu opustiť priestor pobytu. Takto sme zostali pár kilometrov od Ružomberka, kde naša rodina žila na povstaleckom území, a otec, ktorému nedovolili postarať sa o nás, doma v Ružomberku.
V Ružomberku samotnom boli delostrelecké kasárne, a jednotka pod velením M. Veselá prešla k povstalcom. Asi 4. 9.1944 prelietajúce nemecké lietadlo zhodil o na priestor pred budovou železničnej stanice dve malé letecké bomby, výsledkom čoho bolo 5–7 zranených civilných osôb. Ráno 5. 9. obsadili mesto nemecké jednotky bez akéhokoľvek konfliktu a výstrelu. Hranica dotyku zostala na najužšom mieste Revúckej doliny v blízkosti niekdajšej stanice Biely Potok–zastávka. Ako pozostatok dodnes 5–6 m od štátnej cesty je betónová čelná stena guľometného stanovišťa.
Krátkych sedem dní pôsobenia partizánov a "povstalcov" postačilo na to, aby množstvo ľudí bolo zavraždených v oblasti za Podsuchou pre nenávisť, vybavovanie si nezmyselných osobných účtov, nevraživostí alebo len preto, že mali nemecké meno.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3351
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7621
a) Testis credibilis (hodnoverný svedok)
Roku 1941 som účinkoval ako stredoškolský profesor na chlapčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Riaditeľom školy bol prof. Austin Skalák. Bol som triednym v IV.B, do ktorej chodil ako riadny žiak aj Juraj Vaško, syn Ing. Václava Vaška, generálneho tajomníka Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici. Bývali na Hornej ulici.
Na tej istej Hornej ulici, na vyšnom rade, býval aj môj ujo (matkin brat) advokát Dr. Ján Pavlenda, ktorého Maďari svojho času vyhodili zo štúdií, lebo v rodnej obci organizoval, a zároveň aj hral slovenské divadlo. Ujo Pavlenda a Václav Vaško boli švagrovia; mali za manželky dve sestry, rodené Veselové, my mladší sme im hovorili: teta Zora a teta Máňa. Ich otec bol známy národovec a verejný notár Vesel, pochádza z Myjavy. Jeho rodina bola početná: deväť dievčat a chlapci. Dvaja chlapci boli vojakmi: plk. Miro Vesel, a veliteľ VVI., t. j. Vojenského vysokoškolského internátu v Bratislave, neskôr účinkoval na štábe VPV v Banskej Bystrici, jeho brat plk. Miloš Vesel bol veliteľom posádky v Ružomberku. Ďalší brat JUDr. Ivan Vesel účinkoval na súde v Bratislave.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7489
Až do vypuknutia povstania slovenská vláda, snem a prezident sa usilovali viesť štát podľa zákonov a vôle ľudu. Povstaním toto všetko padlo, stratilo sa a vláda prestala byť pánom situácie.
Nemecko nestrpelo nepriateľskú armádu vo svojom tyle a vyslalo vojsko i gestapo na potlačenie vzbury. Keď takáto armáda vstúpi na územie druhého štátu potlačiť odboj, robí si všetko po svojom. Tak to bolo aj u nás. Partizánov, povstalcov, židov a často aj nevinných ľudí strieľali alebo odvážali do Nemecka – do táborov. My na Slovensku sme neboli na to zvyknutí. Prezident dr. Tiso súhlasil s príchodom nemeckých vojsk. To bol veľmi rozumný krok, lebo týmto si udržali Slováci aspoň trochu právomoci, aby si mohli aj po vypuknutí povstania aspoň čiastočne rozhodovať o svojich veciach sami. No v otázke povstania a osôb, ktoré sa ho zúčastnili, ako partizánov, vojakov, Židov a pomáhačov, nemali slovenské orgány nijakú právomoc. Tam mohli len žiadať a prosiť.
V týchto časoch sme všetci, teda aj my, ktorí sme neboli v povstaní a neschvaľovali sme ho, ako aj celý národ, chránili životy partizánov a povstaleckých vojakov. Išlo o životy ľudí. Žiaľbohu, mnohí títo ľudia, ktorých sme vtedy chránili, sa nám po skončení vojny zle odvďačili.