English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6514
Pochádzam z Báhoňa, kde som aj bývala počas druhej svetovej vojny. O politickom dianí sme boli v dedine málo informovaní. V auguste r. 1944 sa začalo v dedine povrávať, že v Banskej Bystrici partizáni zajali prezidenta Dr. J. Tisu. Jedného dňa sa rozšíril chýr, že pôjde nemecký transport, ktorý pôjde oslobodiť prezidenta Tisu od partizánov. Toho popoludnia som videla, ako viacerí ľudia idú na železničnú stanicu, ktorá je na trati Bratislava–Trnava. Ja som išla taktiež na túto stanicu a zanedlho som videla, ako prichádza nákladný vlak. Vpredu pred lokomotívou bolo niekoľko nákladných vozňov naložených pieskom, potom šla lokomotíva a za ňou na nákladných vagónoch boli obrnené vozidlá a v nich boli nemeckí vojaci, ktorí sa dívali po okolí ďalekohľadmi. Keďže vo vojakoch sme videli osloboditeľov Dr. Tisu, ktorý bol u nás v dedine všeobecne obľúbeným, vojakom sme priateľsky kývali a vojaci z vlaku náš pozdrav opätovali.
Čo sa v Banskej Bystrici odohrávalo, sme sa dozvedeli až dodatočne z bratislavského rozhlasu.
Keďže Banská Bystrica je od nás pomerne vzdialená, ľudia v dedine sa o ďalší vývoj udalosti v Banskej Bystrice príliš nezaujímali.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 2900
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7653
Povstanie v Banskej Bystrici malo pozvoľný začiatok. Na uliciach sa už pred 29. augustom objavovali ozbrojenci v civile, voči ktorým vojenské hliadky nezasahovali. Ozbrojenci mali sovietske samopaly a časť z nich mala červené stužky na čiapkach.
Prvú ich väčšiu akciu, ktorej som bol svedkom, uskutočnili už 28. augusta poobede na hlavnom banskobystrickom námestí. Tu násilne vnikli do liehovaru a obchodu s liehovinami firmy Steiner & Lowy. Bolo počuť streľbu, ktorou si ozbrojenci otvárali sudy, a potom z vystrelených otvorov pili ich obsah. Časť z nich sa hneď opila. Iní vyrabovali obchod s kuchynskými potrebami na protiľahlej strane námestia, a s takto získanými hrncami, vedrami a krhlami zachytávali alkohol zo sudov, ktorý odnášali preč pred prizerajúcimi sa miestnymi obyvateľmi. To trvalo niekoľko hodín, pričom sa nad celým námestím vznášal opar alkoholu. Rabovanie sa náhle skončilo na výkriky "Nemci idú od Dubovej!", načo ozbrojenci behom opustili firmu i námestie a priľahlé ulice, ktoré do piatich minút ostali ľudoprázdne. Nemci neprišli, a tak bez ich prispenia skončila podľa mojich vedomostí prvá partizánska akcia v Banskej Bystrici.
Keď vypuklo povstanie, väčšina obyvateľov mesta sa stavala k nemu odmietavo. V meste mala veľmi silné postavenie HSĽS okrem miestnej časti zvanej Zábava, kde mali vplyv komunisti. Obyvatelia odmietavý vzťah k povstaniu nemali preto, pretože by snáď sympatizovali s Nemeckom, ale preto, lebo boli orientovaní protikomunistický a protičeskoslovensky, čiže proti tomu, o čo v povstaní išlo.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3231
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 10358
V lete roku 1943 sa utvorila na východnom Slovensku v lesoch nad Matiaškou partizánska skupina Čapajev. Zo skupiny vyrástla brigáda. Ľudovít Kukorelli – dôstojník slovenskej armády, ktorý dezertoval, známy pod menom Čapajev alebo Martin, sa stal náčelníkom jej štábu. Prvým veliteľom bol sovietsky dôstojník Ivan Kononovič Baluta (krycie meno Jagupov), ktorý ušiel z nemeckého zajatia. Partizánska skupina sa rozrástla najmä roku 1944, ked prichádzalo na Slovensko vela sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov, k tomu parašutistov aj partizánov prichádzajúcich cez hranice z Ukrajiny a Polska. Vysielal ich Štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorému partizánska skupina Čapajev podliehala.
O bojovej činnosti partizánskej brigády Čapajev a najmä náčelníka štábu majora Ľ. Kukorelliho, sa napísalo veľa. No nič sa nepíše o tom, čo by vysvetlilo ukrutnosti pre slovenského človeka nepochopiteľné, vraždy nevinných ľudí, ktoré nemôžu mať nič spoločné s bojom proti fašizmu, ani za obnovenie ČSR. Všetko toto sa dialo v mene novej republiky a nového demokratického spoločenského poriadku, a to v pokojnom prostredí Slovenska, kde za šesť rokov Slovenského štátu – až do 29. augusta 1944 – súdy nepopravili ani jedného politického odporcu. Tu naraz vraždil Slovák Slováka bez dôvodu s príslušníkmi inej národnosti ako partizánmi, čo nemá v dejinách nášho národa obdobu.
Nahliadnuť do pomerov v Zemplíne – najmä v severnom, keď sa blížil východný front, umožní oboznámenie sa s hroznou udalosťou, ktorá sa stala v malej dedine – v Lieskovci pri Humennom, kde partizáni beštiálne umučili tamojšieho 33–ročného farára Jána Nemca. Z hľadiska celoslovenského bol však iba "unus e pluribus" – jeden z viacerých rím.–kat. kňazov, ktorí v čase povstania podstúpili mučenícku smrť.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8052
O niekoľko mesiacov sa zavŕši päťdesiat rokov, kedy, pravda, každý inak, si spomenieme na zvláštne obdobie leta a jesene 1944.
August 1944 ma s matkou a mladším bratom zastihol na prázdninách na Smrekovici pri Ružomberku. Bolo to horské stredisko, ktoré vlastnila a spravovala armáda a tri turistické chaty spravované vtedajším KSTL.
Koncom augusta začal nezvyčajný ruch a matke zástupcovia armády a partizánov oznámili, že bez dovolenia civilné osoby, ktoré sa tu nachádzajú, nemôžu opustiť priestor pobytu. Takto sme zostali pár kilometrov od Ružomberka, kde naša rodina žila na povstaleckom území, a otec, ktorému nedovolili postarať sa o nás, doma v Ružomberku.
V Ružomberku samotnom boli delostrelecké kasárne, a jednotka pod velením M. Veselá prešla k povstalcom. Asi 4. 9.1944 prelietajúce nemecké lietadlo zhodil o na priestor pred budovou železničnej stanice dve malé letecké bomby, výsledkom čoho bolo 5–7 zranených civilných osôb. Ráno 5. 9. obsadili mesto nemecké jednotky bez akéhokoľvek konfliktu a výstrelu. Hranica dotyku zostala na najužšom mieste Revúckej doliny v blízkosti niekdajšej stanice Biely Potok–zastávka. Ako pozostatok dodnes 5–6 m od štátnej cesty je betónová čelná stena guľometného stanovišťa.
Krátkych sedem dní pôsobenia partizánov a "povstalcov" postačilo na to, aby množstvo ľudí bolo zavraždených v oblasti za Podsuchou pre nenávisť, vybavovanie si nezmyselných osobných účtov, nevraživostí alebo len preto, že mali nemecké meno.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3167
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3353
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6623
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3013