Stenografická správa z prejednania návrhu na vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky

Návrh skupiny poslancov Slovenskej národnej rady na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Materiál ste dostali ako tlač Slovenskej národnej rady číslo 28 a spoločnú správu ako tlač 28a.

Za navrhovateľov návrh zákona odôvodni pán poslanec Kanis. Prosím ho, aby tento návrh predniesol.

↑ ZA 1.1 Poslanec P. Kanis za predkladateľov zákona o tom, že slovenské národné povstanie bolo celonárodným ozbrojeným vystúpením proti fašizmu, prihlásením sa k demokracii a Európe a je nezastupiteľným historickým základom slovenskej štátnosti, hodným štátneho sviatku.

Vážený pán predseda, ctené dámy, vážení páni,

vo vedomí národov a štátov sú historické udalosti, ktoré mimoriadnym spôsobom ovplyvnili históriu a činy celých generácii. Takouto udalosťou je Slovenské národné povstanie, ktoré patrí k najvýznamnejším antifaštistickým a antinacistickým ozbrojeným vystúpeniam v Európe v II. svetovej vojne.

Dňa 29. augusta 1944 povstal slovenský ľud, slovenský národ proti nacistickému okupantovi a domácemu totalitnému režimu. Hlavným programovým cieľom povstania bolo pomôcť urýchliť porážku nacistického Nemecka a jeho spojencov, zbaviť sa chýb a omylov predmníchovskej štátnosti i fašistického útlaku v rokoch Slovenského štátu, položiť základy spravodlivej slovenskej a českej spoločnosti, budovať republiku ako pluralitný demokratický štát, v ktorom dva rovnoprávne národy nájdu slobodný domov, základňu ďalšieho rozvoja.

Slovenský národ sa po boku ďalších spolubojovníkov z tridsiatich národov a národnosti z celého sveta rezolútne, so zbraňou v ruke, prihlásil k protinacistickej koalícii, ktorej hlavnými predstaviteľmi boli Francúzsko, USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz. Povstaním sme sa stali členmi protinacistickej koalície a tým aj súčasťou novej demokratickej Európy.

Slovenské národné povstanie je v našich dejinách historickým medzníkom. Otváralo cesty novému životu Slovákov a na Slovensku žijúcim národnostiam. Stalo sa zdrojom historického povedomia ľudu, ktorý so zbraňou v ruke prispel k svojmu oslobodeniu, a nečakal, až bude oslobodený. Na týchto dejinných faktoroch a faktoch nemôžu nič zmeniť ani deformácie hodnotenia Slovenského národného povstania v päťdesiatych alebo nasledujúcich rokoch, ani falzifikácie odkazu a glorifikácie jeho niektorých aktérov.

Povstanie očistené od všetkých pokusov znehodnotiť jeho miesto a význam v moderných dejinách ostáva ničím nezastupiteľným zdrojom pokrokových tradícii. Preto sa k nemu demokratické zložky národa aj dnes hlásia ako k organickej súčasti historického vedomia. Povstanie je stálym zdrojom nášho národného sebavedomia. Táto historická udalosť, nepodlieha zásadnej revízii. Dovolím si citovať významného politika z ponovembrovej éry - citujem: "Poznanie o jednote nášho národa v okamihu dejinných skúšok patrí k najcennejšiemu odkazu udalosti. " Dodávam, o ktorej dnes rokujeme a budeme rozhodovať, či sa má stať štátnym sviatkom. Často sa publikujú výhrady, aby sa tejto udalosti zmocnili nezávislí historici. Je, samozrejme, diskutabilné, čo sú nezávislí historici pri hodnotení historických udalosti. Dovoľujem si však citovať práve preto, že nám tu bol rozdaný jeden materiál skupiny historikov, z vyhlásenia skupiny iných historikov, o ktorých, domnievam sa, možno tvrdiť, že sú nezávislí aj preto, že medzi nich patrí pán doktor Jablonický. Citujem z tohto vyhlásenia: "Historici, ktorí sa už dlhší čas zaoberajú dejinami Slovenska v rokoch 1938 až 1945 a osobitne tunajším protifašistickým zápasom, nepovažujú výskum povstania za uzavretý. Jednoznačné sú však základné východiská a ciele povstania. Išlo v ňom o systematicky pripravovaný a vedený zápas proti fašizmu, nech mal už podobu nacistickej supremácie, či priamej okupácie alebo domácej totality a nedôstojnej kolaborácie. Išlo v ňom o demokratickú obnovu slovenskej štátnosti v rámci rovnoprávneho spolužitia s bratským českým národom v spoločnom štáte, o odmietnutie tej podoby štátnosti, ktorá bola násilím nastolená po 14. marci 1939,

a v ďalších rokoch politicky i morálne degenerovala v kolaborácii s nacistickým Nemeckom. Povstanie malo skutočne celonárodný charakter, aj keď jeho jednotlivé zložky mali o jeho konečných cieľoch rozdielne predstavy. Zjednocujúcim prvkom tu bol zápas proti fašizmu, túžba po slobode, demokracii a skutočnej národnej emancipácii. "

Dnes sa často hovorí o našom vstupe do Európy. Lenže nás národ v nej svoje čestné miesto zaujal v auguste roku 1944, a celá demokratická Európa mu vtedy toto miesto s veľkým uznaním priznala. My dobre vieme, aká je dnes svetová verejná mienka o Slovensku. Nechcem si klásť otázku, prečo je tomu tak, čo je spôsobené našimi politickými chybami, prehláseniami, a čo je dôsledkom cieľavedomých a účelových dezinformácii, ktoré sa voči Slovensku vedú.

Dovolil by som si odcitovať zo správy o výsledkoch služobnej cesty vo Washingtone vykonanej v dňoch 18. až 27. júla 1992, ktorá pojednáva o viacerých závažných otázkach pre Slovensko. V tejto správe predloženej pánom poslancom Kočtuchom sa okrem iného píše: "Vzhľadom na prirodzený záujem medzinárodného spoločenstva komparovať budúci vývoj Slovenskej republiky s vývojom v Českej republike treba iniciovať aktivizáciu slovenskej zahraničnej politiky na medzinárodnej politickej scéne širokým propagovaním demokratických, humanistických, kultúrnych tradícii Slovenska, ktoré dosiaľ bolo zámerne rôznymi kanálmi politiky a diplomacie izolované".

Prichádza nám v duchu tohto konkrétnymi činmi dosiahnuť kredit v demokratickom svete. Domnievam sa, že práve cez pokrivenú svetovú verejnú mienku o Slovensku treba sa zamýšľať nad demokratickými zdrojmi a tradíciami nášho národa.

Slovenské národné povstanie ako historická udalosť, v ktorej sa slovenský národ prihlásil k demokratickým európskym národom, je nepochybne takýmto významným zdrojom demokratických tradícii, ktorý má to povedať aj dnešnému slovenskému snaženiu prieniku do Európy alebo do spoločenstva demokratických štátov. Domnievam sa, že práve z hľadiska súčasných potrieb slovenskej zahraničnej politiky je potrebné, aby si demokratické politické sily združené v tomto parlamente uvedomili, čo sme dĺžní slovenskému národnému povstaniu, čo sme dĺžní tejto demokratickej tradícii. Domnievam sa, že tieto demokratické sily sú si dlžné, aby Slovenské národné povstanie sa stalo štátnym sviatkom. Prijatie tohto návrhu, uznanie 29. augusta ako začatia Slovenského národného povstania, ako štátneho sviatku bude dôstojným uctením si obeti občanov, ktorí bez rozdielu na národnú, politickú, rasovú príslušnosť osvedčili svoje presvedčenie a položili životy v boji proti fašizmu na strane protihitlerovskej koalície.

Slovenské národné povstanie je historický fakt. Vzniklo zo slovenskej skúsenosti s fašizmom, zo slovenskej skúsenosti s národným socializmom a vzniklo v srdci a v mozgu slovenskej spoločnosti. Význam slovenského národného povstania pre dejiny a budúcnosť moderného Slovenska je nesporný. Slovenské národné povstanie je historickou udalosťou hodnou štát sa štátnym sviatkom.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Kanisovi. Prosím spoločnú

spravodajkyňu výborov pani poslankyňu Annu Draxlerovú, aby

predniesla správu o výsledkoch prerokovania návrhu zákona vo výboroch Slovenskej národnej rady.

↑ ZA 2.1 Poslankyňa A. Draxlerová ako spravodajkyňa informuje, že väčšina výborov aj vláda podporili návrh vyhlásiť 29. august za štátny sviatok, verejnosť sa vyjadrila prevažne súhlasne, a preto návrh odporúča schváliť.

Vážený pán predseda,

vážené dámy a páni poslanci,

vážení hostia,

dovoľte mi ako spoločnej spravodajkyni výborov Slovenskej národnej rady podať, správu o prerokovaní návrhu skupiny poslancov Slovenskej národne] rady na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky, tlač Slovenskej národne] rady číslo 28.

Predmetný návrh bol ako návrh poslancov Slovenskej národnej rady z júla 1992 zaslaný v zmysle rokovacieho poriadku Slovenskej národne] rady na zaujatie stanoviska vláde Slovenskej republiky, ktorá s ním uznesením číslo 666 s Úpravami a pripomienkami prijatými na rokovaní vlády 11. augusta 1992 súhlasila. Následne Predsedníctvo Slovenskej národnej rady uznesením číslo 55 z 12. augusta 1992 pridelilo návrh skupiny poslancov na prerokovanie do 16. septembra 1992 všetkým výborom Slovenskej národnej rady, s výnimkou Mandátového a imunitného výboru Slovenskej národnej rady, pričom určila Ústavnoprávny výbor Slovenskej národne] rady na skoordinovanie stanovísk ostatných výborov a na ich premietnutie v spoločnej správe výborov Slovenskej národne] rady. Výbory Slovenskej národnej rady prerokovali predmetný návrh v určenom termíne s týmto výsledkom:

Výbor Slovenskej národnej rady pre štátnu správu, územnú samosprávu a národnosti nesúhlasil s uvedeným návrhom skupiny poslancov Slovenskej národnej rady, nakoľko podlá § 48 ods. l zákona o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady a nim nevyslovila súhlas nadpolovičná väčšina všetkých členov výboru. Výbor Slovenskej národnej rady pre zdravotníctvo a sociálne veci súhlasil s uvedeným návrhom zákona a odporučil ho schváliť v predloženom znení.

Ostatné výbory Slovenskej národnej rady súhlasili s návrhom skupiny poslancov Slovenskej národnej rady na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky s pripomienkami uvedenými v spoločnej správe výborov Slovenskej národnej rady z 23. septembra 1992, ktorú ste dostali ako tlač Slovenskej národnej rady číslo 28a.

Vzhľadom na skutočnosť, že pripomienky výborov Slovenskej národnej rady neboli vecného charakteru, nebolo potrebné ich zo strany Ústavnoprávneho výboru Slovenskej národnej rady osobitne koordinovať.

Súčasne si dovolím poznamenať, že hoci ide o legislatívne jednoduchý predpis, je s ohľadom na jeho charakter v pozornosti občanov-voličov, o čom svedči skutočnosť, že do termínu konania tejto schôdze Kancelárii Slovenskej národnej rady bolo doručených viac ako 120 rezolúcií, väčšinou od okresných a miestnych organizácií Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, v ktorých podporujú vyhlásit 29. august za štátny sviatok. Kancelária Slovenskej národnej rady zároveň obdržala 7 listov od občanov, v ktorých vyslovujú nesúhlas s vyhlásením tohto dňa za štátny sviatok.

Vzhľadom na uvedený priebeh rokovania výborov Slovenskej národnej rady, stanovisko vlády Slovenskej republiky, ako i s ohľadom na vlastne stanovisko k danej problematike, si dovolím odporučit predmetný návrh uvedený ako tlač 28 schváliť v znení doplňujúcich návrhov výborov Slovenskej národnej rady uvedených v spoločnej správe.

O uvedených návrhoch v bodoch l až 4 si dovoľujem navrhnuť hlasovať an blok.

Ďakujem.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pani poslankyni. Prosím, aby zaujala miesto určené pre spravodajcu.

Vážene panie poslankyne, pani poslanci, otváram rozpravu o prvom bode programu. Zatiaľ do rozpravy bolo písomne prihlásených 6 poslancov. Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Žingor. Pripraví sa pán poslanec Brňák.

↑ ZA 3.1 Poslanec R. Žingor zdôrazňuje SNP ako kľúčový čin odporu proti fašizmu, medzinárodne významný boj za slobodu a demokraciu, ktorého uznanie za štátny sviatok je podľa neho morálnou povinnosťou národa.

Vážený pán predseda,

vážená Slovenská národná rada,

vážení hostia,

práve pred mesiacom sme si pripomenuli 48. výročie Slovenského národného povstania, ktoré by sme mali s plnou vážnosťou pripomenúť všetkým, ktorí majú o tomto výročí pochybnosti.

Dejiny veľkého či malého národa píšu obyčajní ľudia, čo niečo veľkého prežili alebo sa udalosti priamo zúčastnili. Bolo tomu tak aj v období 2. svetovej vojny, keď po oslobodení, teda v roku 1945, sa začali písať prvé skutočne dejiny o Slovenskom národnom povstaní. Začali sa písať. Žiaľ, po roku 1948 sa tieto udalosti spochybňovali a spomienky na Slovenské národné povstanie začali písať tí, ktorí sa udalostí vôbec nezúčastnili alebo cely vyviň sledovali spoza buka.

Bodku za Slovenským národným povstaním dal rok 1950, keď v tomto ťažkom a kritickom období sa začali tzv. politické procesy proti nežiadúcim osobám a osobnostiam, kde bola snaha totalitného režimu odpísať za každú cenu tých, čo

sa povstania priamo zúčastnili alebo mali zásluhy v odboji, a tieto zásluhy si chceli pripísať sebe, čo sa v mnohých prípadoch aj podarilo.

Neviem a nechcem potlačiť pohnutie. Ak mám pred vami hovoriť o jednom zo svetlých bodov našich dejín, kladiem si otázku, či náš národ ich má vo svojej histórii toľko, aby na niektoré mohol zabudnúť.

Slovenské národné povstanie malo ďalekosiahly medzinárodný dosah. Bolo to ozbrojené povstanie na najcitlivejšom mieste Európy. Bola to súčasť plánu, podľa ktorého malo dôjsť k povstaniu zhruba v rovnakom čase aj v susedných štátoch, no na význame nič nemení, že k tomu nedošlo. V Slovenskom národnom povstaní bojovali bok po boku príslušníci 27 národov a národnosti a synovia práve toľkých národov položili tu svoje životy za našu a ich slobodu.

Ozbrojeným povstaním proti fašistickej diktatúre slovenský národ ako celok sa rázne dištancoval od fašistickej diktatúry, prejavil svoju vôľu žiť ako slobodný a demokraticky národ, ako súčasť demokratického spoločenstva. Žiaľ, Slovenské národné povstanie bolo v nedávnej minulosti rôzne ideologicky deformované. Bolo počuť aj také hlasy, že načo bolo Slovenské národné povstanie, proti komu vlastne povstal slovensky národ, vraj v Slovenskom národnom povstaní sa urobilo mnoho chýb, mnoho ľudí zbytočne položilo svoje životy, atď.

Nie som historik a preto mi neprichodí toto hodnotiť, sú však na to fundovaní ľudia, ktorí teraz nebojácne a pravdivo zhodnotili povstanie slovenského národa a predložili tak žijúcim občanom skutočnú pravdu o povstaní. Tato pravda sa, žiaľ, zamlčovala až do roku 1989. Dnes máme spoločne šancu dať tomuto výročiu úctu, ktorá mu pravom patrí. Schválením 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky by

Slovenská národná rada potvrdila, že stojí na tých základoch slobody a demokracie, na ktorých stál celý národ počas boja proti fašizmu.

Neuznať Slovenské národné povstanie za štátny sviatok Slovenskej republiky by znamenalo poprieť toto historické právo národa. Preto verím, že ani jeden poslanec slovenského parlamentu nezaváha a bude hlasovať za predložený návrh.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Žingorovi. Ďalej vystúpi pán poslanec Brňák. Po ňom vystúpi pán poslanec Neuwirth.

↓ PROTI 4.1 Poslanec P. Brňák spochybňuje vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok, upozorňuje na rozporuplné hodnotenia SNP, jeho neintegračný účinok a varuje pred politickým uzavretím historickej diskusie.

Vážený pán predseda, panie poslankyne, páni poslanci, vážení hostia,

o udalosti z viac-menej neďalekej histórie, ktorá sa zadala 29. augusta 1944, sa opätovne, najmä medzi historikmi a politikmi, hovorí a píše, hodnotí, oslavuje, ale táto skutočnosť sa aj rozporuje. Dôvodom tohoto zvýšeného záujmu je predovšetkým návťh na vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Reálne hodnotiac priebeh rokovaní o tomto návrhu zákona v jednotlivých výboroch Slovenskej národnej rady mi vychádza, že je vola medzi poslancami Slovenskej národnej rady, aby dátum začatia Slovenského národného povstania bol vyhlásený za štátny sviatok Slovenskej republiky. Hlavný politický zámer na zdôvodnenie tohto kroku možno z proklamovaných postojov predovšetkým predkladateľov zo Strany demokratickej ľavice, ale aj predstaviteľov víťazného politického hnutia vyjadriť ako signál k medzinárodnému spoločenstvu, že budúca suverénna Slovenská republika nadväzuje na demokratické tradície antifašistickej koalície z obdobia druhej svetovej vojny, do ktorej sa Slovensko pravé v súvislosti so Slovenským národným povstaním začlenilo.

Toto je, myslím si, nie zanedbateľný jeden rozmer udalosti začatej 29. augusta 1944. Ako viaceré iné, ani Slovenské národné povstanie však nie je jednorozmernou udalosťou. V tomto smere existujú aj v súčasnosti minimálne dva tábory medzi obyvateľmi Slovenska, medzi historikmi a medzi rôznymi inštitucionálnymi združeniami občanov Slovenskej republiky, z ktorých jedni sú za vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky a druhí sú proti tomu. Už samotný tento fakt by mal byť náležite analyzovaný ešte pred schválením 29. augusta za štátny sviatok. Bohužiaľ, takáto analýza nebola urobená. Predkladatelia predložili stanovisko časti historickej obce, ktorá podporuje predložený návrh zákona, s ktorým sčasti oboznámil zástupca predkladateľov. Ak dovolíte, oboznámim vás teraz s iným stanoviskom, inej časti historikov, ktoré predložený iniciatívny návrh skupiny poslancov nepodporuje.

"Vážení páni poslanci,

v nadväznosti na návrh vyhlásiť 29. august za štátny sviatok Slovenskej republiky dovoľujeme si vyjadriť naše stanovisko. Prijatie takéhoto návrhu je predčasne, kým udalosti súvisiace s povstaním nebudú vedecky prehodnotené a kým si naša spoločnosť neutvorí pravdivý obraz o povstaní.

Najväčším prekrúcaním historickej skutočnosti dnes je tvrdenie zástancov tohto návrhu, že v povstaní išlo o demokratickú obnovu slovenskej štátnosti. Povstanie z roku 1944 v skutočnosti znamenalo začiatok komunistickej totality. V otázke štátneho sviatku sme toho názoru, že ten by mal v prvom rade spĺňať integračnú funkciu, mal by ľudí spájať a nie rozdeľovať. 29. august tuto integračnú funkciu neplní.

Navrhujeme, aby za štátny sviatok Slovenskej republiky bol prijatý 19. september, keď v roku 1848 štúrovská Slovenská národná rada vyhlásila neodvislosť slovenského národa. Týmto činom sa Slováci už pred 144 rokmi deklarovali za samostatného politického činitela a zapojili sa do stredoeurópskych integračných snáh.

Vážení páni poslanci, veríme, že uvedene argumenty zvážite a rozhodnete správne.

V Bratislave 25. septembra 1992. " Vlastnou rukou podpísaných desať historikov.

Tiež stanovisko výboru Matice slovenskej popri inom konštatuje, že už v roku 1991 v súvislosti s ťahačkami v Slovenskej národnej rade o hlavný štátny sviatok, a v snahe zamedziť, aby sa hlavný štátny sviatok a diskusia okolo neho nestali príčinou rozdelenia a svaru na Slovensku, navrhol za štátny sviatok 6. jún, viažuci sa k roku 1861. v súčasnosti takýmto hlavným štátnym sviatkom by mal byť 17. júl a 1. alebo 3. september, viažuci sa k roku 1992. Ako najvhodnejší s praktického aj principiálneho hľadiska sa najlepšie hodí za hlavný štátny sviatok 3. september, deň podpísania Ústavy Slovenskej republiky ako zvrchovaného a demokratického štátu. Toľko zo stanoviska výboru Matice slovenskej.

Osobne sa domnievam, že tento návrh zákona je skutočne predčasný a pokial má priniesť želaný výsledok v medzinárodnom kontexte, vo vnútri slovenskej spoločnosti môže vyvolať efekt opačný. Do novembra 1989 u nás existoval jednostranný,

monopolný komunistický svetonázor na vnútorný a vonkajší význam Slovenského národného povstania, ktorý sa, bohužiaľ, vryl a aj dnes pretrváva vo vedomí mnohých ľudí.

Ďalšie hodnotenia tejto udalosti vyplývajú z priamych poznatkov vtedy žijúcich ľudí a ich rodín. Tieto hodnotenia sú skôr subjektívne, viažuce sa podľa toho, či sa povstania zúčastnil a či ich podáva katolík, luterán, pravoslávny, grékokatolík, žid, príslušník armády, Hlinkových gárd, partizán, alebo Slovák, Maďar, Ukrajinec, Rusín, Poliak, Čech, Cigán, alebo komunista, čechoslovák či ľudák. Sporné momenty predloženého návrhu zákona spočívajú napríklad:

1. V konštatovaní spontánnosti vystúpenia slovenského ľudu v Slovenskom národnom povstaní, čo pri existencii mobilizačnej vyhlášky ukladajúcej takúto povinnosť celkom nezodpovedá skutočnosti.

2. Skupiny, ktoré boli zapojene do prípravy povstania, tvorili čechoslováci a komunisti, ktorí boli vlastne predĺženou rukou Beneša a Gottwalda. Tieto skupiny popreli slovenskú štátnosť a v mene slovenského národa vyhlásili obnovenie Československej republiky.

3. Cez záujmové skupiny snovateľov tejto udalosti došlo teda nielen k odmietnutiu a popretiu štátnej nezávislosti, ale aj demokracie na Slovensku, pretože už v tomto období bol zakódovaný budúci totalitný systém tzv. ľudovej demokracie a komunizmu, ktorý sa naplno rozvinul po roku 1945. Inými slovami povedané, nie všetko protifašistické bolo automaticky demokratické, kde príkladom nám môže slúžiť aj stalinský Sovietsky zväz.

4. Niektoré akcie partizánov boli pri dobrej vôli minimálne nerozvážne vo vzťahu k domácemu obyvateľstvu či už slovenskej alebo aj nemeckej národnosti.

5. Do povstania nešli len dobrovoľníci, ale predovšetkým vojaci slovenskej armády a mobilizáciou povolaní civilisti. Mnohí si mysleli, že povstanie je namierene proti nemeckému fašizmu, ale nie proti slovenskej štátnosti. Dôvodová správa k návrhu zákona však generálnou klauzulou konštatuje, že slovenský ľud povstal s myšlienkou vytvorenia slobodného demokratického Československa.

Toto je len torzo vnútorných protirečení Slovenského národného povstania, ktoré sa neodstránia tým, že 29. august vyhlásime za štátny sviatok. Naopak, z psychologického pohľadu sa vyhlásením tohoto štátneho sviatku skôr vytvorí priestor pre štátom uznané tabuizovanie bielych miest tohto obdobia, v dôsledku čoho niektorí historici nebudú mať chuť sa pozrieť a zverejniť niektoré nepríjemné skutočnosti zo Slovenského národného povstania. Myslím si preto, že by bolo krokom späť, ak by sme sa pokúšali "mocenským rozhodnutím" urobiť kontraverznú udalosť udalosťou nielen jednoznačnou pre obyvateľov Slovenskej republiky, ale ju, navyše, postaviť do roviny štátneho sviatku. Z týchto dôvodov budem hlasovať proti predloženému návrhu zákona.

A celkom na záver chcem zareagovať aj na včerajšie konštatovanie predsedu Slovenskej národnej rady v televízii, v jeho vyhlásení, že Slovensko má veľmi chudobnú históriu. Je právom každého človeka vyjadriť svoj názor aj na bohatosť alebo chudobnosť národnej histórie, ale pokiaľ tento názor má v podstate najvyšší individuálny predstaviteľ Slovenskej republiky, je to smutné a zarážajúce, ale na druhej strane plne vystihuje momentálnu realitu Slovenska.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič

Ďakujem pánovi poslancovi. Pokiaľ sa zmienil o mojom vystúpení v televízii, plne si za týmto vystúpením stojím. Podotýkam, že som tam povedal, že nie svojou zásluhou má Slovensko chudobnú históriu. Ono ju skutočne má, a musíme urobiť všetko preto, aby tuto históriu malo.

Prosím, pán poslanec Hrnko.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 5.1 Poslanec A. Hrnko odmieta tvrdenie o „chudobnej histórii“ Slovenska a zdôrazňuje, že problémom nie je história samotná, ale jej slabé spracovanie a výklad historikmi.

Pán predseda, nehnevajte sa, ale musím sa zapojiť do tejto debaty, pretože chudobná história nie je to, že je slabo popísaná, alebo že ju ľudia slabo poznajú. Mame možno chudobných historikov, ktorí nedokázali našu bohatú históriu dobre zobraziť, ale chudobnú históriu určite nemáme.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem, pán poslanec. Viem, že ste historik, mate čo robiť. /Potlesk. /

Ďalej prosím pána poslanca Neuwirtha Pripraví sa pán poslanec Fekete.

↔ POZMEŇUJÚCI NÁVRH 6.1 Poslanec A. Neuwirth odmieta 29. august ako štátny sviatok, poukazuje na rozporuplnosť SNP a bratovražedný charakter udalostí a navrhuje ho ustanoviť ako pamätný deň celonárodného zmierenia.

Vážený pán predseda, vážené predsedníctvo, vážene panie poslankyne, vážení páni poslanci,

s vašim dovolením odcitujem niekoľko riadkov z listu základnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov datovaného 22. 7. 1992, teda tohoto roku. Citujem: "Najlepšísynovia našich národov, účastníci protifašistického boja, boli získaní do služieb ZNB a armády. " Toľko prvý citát. A teraz druhy: "Že sa nehanbia nazvať nalepšimi synmi národa tých, čo bili ľudí pri výsluchoch, manipulovali vyšetrenia, falšovali protokoly a pričinili sa o to, aby nevinní ľudia boli odsúdení na tisícky rokov a posielaní na šibenice. To majú byt najlepší synovia národa?" Takýmito slovami reagoval na prvý uvedený citát člen Konfederácie politických väzňov Slovenska. Jedna a tá istá udalosť vyvoláva priam protichodné myšlienky a asociácie. Ba čo viac, vyvoláva u našich ľudí niekedy aj nepriateľské postoje.

Uvádzam tieto pravdivé výroky len preto, aby som vecne demonštroval protikladnosť nielen v posudzovaní Slovenského národného povstania a jeho dôsledkov, ale aj rozporuplnosť jeho podstaty. Prihliadnime len bližšie na pohnútky, ktoré motivovali Účasť v Slovenskom národnom povstaní. Bol to na jednej strane boj za obnovenie Československej republiky, boj proti hnedej totalite, proti nemeckému nacizmu, plnenie bojových úloh sovietskych výsadkov a predsunutých jednotiek na Slovensku, upevnenie pozície londýnskej exilovej vlády, upevnenie pozície moskovskej skupiny a komunistov na Slovensku a v celej Českolovenskej republike. Boli však aj opačne pohnútky pre účast v boji, ako napríklad obrana slovenskej štátnosti, ochrana prezidenta Slovenska dr. Jozefa Tisu pred Nemcami, ktorí ho podľa správ ohrozovali v Bratislave. A konečne plnenie vojenskej prísahy vernosti danej Slovenskému štátu. Pričasto to bolo prosté plnenie vojenského príkazu na jednej či na druhej strane, ako sme to počuli v predošlom prejave. A konečne to bola aj vypočítavá politická či hospodárska ziskuchtivosť, ktorá viedla niektorých ľudí do slovenského národného povstania, ale nie do bojov.

Vymenoval som mnohé, i keď nie všetky protichodné pohnútky pre účasť v povstaní. Urobil som to preto, lebo vo veľkej väčšine ste mladší, niektorí podstatne mladší ako ja,

a komplexná a jednostranná výchova za 40 rokov vám veľmi vštepila uniformný pohľad na Slovenské národné povstanie, povedal by som čierno-biele, alebo správnejšie jednostranne červené. Všetky tieto okolnosti pripomínam preto, a len preto, aby som poukázal na vyznám psychologických bariér, ktorými sme zaťažení a ktorých sa musíme vedome zbaviť, ak sa máme vyjadriť k 29. augustu ako k štátnemu sviatku slovenského národa. Štátny sviatok je niečo slávnostné, niečo mimoriadne, kedy sa skláňame pred mravnými hodnotami, ktoré národ dosiahol, ale aj pred obetami, ktoré boli potrebné na ich dosiahnutie.

Ak máme v tomto svetle hodnotiť 29. august, tak si uvedomme, že je to deň, v ktorom sa začala tragédia slovenského národa. Áno, tragédia, lebo v ten deň zdhvihol Slovák zbraň proti Slovákovi. Slovák začal zabíjať Slováka. Nikdy predtým to naše dejiny v takej miere nepoznali. Bol to prvý veľký bratovražedný boj v našich dejinách. A keď ešte aj teraz sa pri mojich slovách zdvíha vo vašom vnútri z jednej či z druhej strany horkosť, uvedomte si, prosím vás, že je to ozvena nenávisti obojstranne rozsievanej plným priehrštím pravé 29. augusta 1944. Z tohoto celkového pohľadu slovenského národa sa nám tento deň javí ako čierny.

Celkový spriemernený pohľad nevystihuje však celú skutočnosť. Aby sme ju vystihli v celosti, musíme hodnotiť mravnú podstatu ľudského konania konajúceho zvnútra, z pohľadu jeho svedomia. Ak odhliadneme od vypočítavých, zištných účastníkov Slovenského národného povstania, nájdeme v ňom niekoľko skupín ľudí, ktorí podľa hlasu svojho svedomia išli do spravodlivého boja chrániť hodnoty, ktoré si oni, zdôrazňujem oni, cenili viac ako svoj vlastný život. Všetkým týmto patrí naše uznanie a naša úcta. Po prvé - sú to tí, ktorým povinnosť a svedomie kázali brániť slovenskú štátnosť a duchovné hodnoty národa. Po druhé - sú to tí, ktorí sa z rovnakých pohnútok rozhodli brániť Československú

republiku, lebo túto vnímali ako svoju vlasť. Po tretie sú to ale i tí, ktorí tu, na Slovensku, bránili svoju geograficky vzdialenú vlasť. Po štvrté sú to i tí, ktorí povstali proti nacizmu a ukrutnostiam. Po piate - je tu konečne skupina tých, ktorí s vedomím plnej mravnej zodpovedností a s nemenšou statočnosťou nevzali zbraň do rúk, lebo im bolo jasné, že bojovať na jednej či na druhej strane by znamenalo prispievať v posledných dôsledkoch k posilneniu totalitných konfigurácií či už hnedých alebo červených. Všetci títo konali vo vedomí zodpovednosti pred mravnou hodnotou a s rizikom straty života. Konali hrdinsky a priniesli do národnej pokladnice hodnôt hodnoty bez chladu na to, na ktorej strane barikády stáli. Patrí im úcta.

Kde rinčia zbrane, tam žne smrť. Ona skosí i takých, ktorí boj nechceli, ba ani neboli účastníkmi boja. To sú obete. Takéto obete má aj Slovenské národné povstanie a práve ony tvoria väčšinu mŕtvych. Hlboko, so smútkom a bolesťou sa skláňame pred cenou ich vyhasnutého života a navždy uchovávame ich pamiatku. Smrti sa však statočne pozreli do očí i takí, ktorí verní mravným hodnotám, ktoré oni uznávali, kráčali do boja a padli, ako im zákony kázali. To boli a zostávajú hrdinovia. Ich vence zdobia naše národné dejiny. O týchto rozprávajme našim deťom. Konečne, ale nie v poslednom rade, spomeňme tých, ktorí zomierali s láskou, s láskou odpúšťajúcou tým, ktorí ich zabíjali, a kládli svoje životy ako zálohu jednote slovenského národa. To sú mučenici, ktorí odpúšťajúcou láskou stavali mosty jednoty medzi mučiteľom a umučeným. V tomto bode mučeníctva sa uzatvára kruh. Kruh, ktorý začal 29. 8. 1944 nenávisťou a pokračoval násilnosťami a ukrutnosťami na jednej i na druhej strane, bojom za protichodné ideály. Pokračoval obeťami, smrťou hrdinov, ale aj uzmierujúcou láskou mučeníkov. Pokračujme dnes v duchu posledne menovaných. Nevyhlásme dnes sviatok na počesť bohov vojny. V podhubí takýchto osláv prežíva po dlhé roky semeno nenávisti.

Ak by sme vyhlásili 29. august za štátny sviatok, raz navždy by sme priznali klady obrany mravných a národných hodnôt jednej strane a druhu by sme bezvýhradne zatratili. Mravnú hodnotu vyhasnutých životov by sme pripísali k dobru jedných a tým druhým by sme prisúdili len úlohu vrahov. Pritom vieme, že sa proti životu nevinných prehrešili tak na jednej, ako aj na druhej strane. V tomto boji neboli len svetlí bohatieri, ale aj temní vražedníci. V stopách jednej i druhej strany kráčala smrť nevinných. Ak si to nepriznáme, pripustíme vznik škodlivého mýtu, aký pre víťazov zvyknú vyrábať na objednávku tzv. historici Pravé z takéhoto mýtu o Slovenskom národnom povstaní čerpala vyše 40 rokov červená totalita svoje "mravné" opodstatnenie

Ak máme dnes oceniť rozporuplnú dobu nášho národného života, vytavme z nej číry kov trvalej a objektívnej mravne] hodnoty vzájomného odpustenia. Nerobme sviatok z toho, čo sviatkom nebolo. Nevyhlásme 29. august za štátny sviatok. Dopomôžme však slovenskému národu splniť jeho cyrilo-metodské poslanie a ustanovme 29. august za pamätný deň celonárodného a všeobecného zmierenia. Na pamäť toho vysaďme cintorín, možno na Starých horách. V tomto cintoríne nech ležia vedľa seba gardista i povstalecký vojak, podobne ako v Španielsku sú pochovaní vedia seba v Údolí zmierenia frankovski a] republikánski vojaci. Keď som sa o tomto zmienil jednému Nemcovi, skutočne pokorne mi povedal: "Prosím vás, pochovajte tam aj jedného Nemca a jedného Žida. " Na našom cintoríne zmierenia sa potom môžu stretávať príbuzní padlých a ich spoločné utrpenie ich zblíži. Postupne sa nenávisť vykorení a vypučí skromný kvet lásky. Nezabúdajme: utrpenie, z ktorého nevytryskne láska, nemá zmysel. A slovensky národ veľa trpel.

Navrhujem preto pozmeniť návrh zákona v tom zmysle, ako som spomenul. Možno s takýmto textom alebo ak ho legislatívci upravia inak:

"Zákon Slovenskej národnej rady o vyhlásení 29. augusta za pamätný deň celonárodného a všeobecného zmierenia. Slovenská národa rada vedomá si významu Slovenského národného povstania v dejinách slovenského národa, kedy sa na ochranu ľudstva proti nacizmu, ale i na ochranu slovenskej štátnosti, zoradili do boja statoční synovia slovenského národa a ďalších národov, chce oceniť premnohé obete na životoch a vzdať im poctu tym, že prijíma nasledujúci zákon o 29. auguste, kedy sa v roku 1944 začali bojové akcie povstania.

Slovenska národná rada sa uznáša na tomto zákone:

29. august je pre Slovensku republiku pamätným dňom celonárodného a všeobecného zmierenia. Tento zákon nadobúda účinnosť, dňom vyhlásenia. "

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Neuvirthovi. Ďalej prosím pána poslanca Feketeho. Predtým ma faktickú poznámku pan poslanec Bajan.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 7.1 Poslanec V. Bajan odmieta obvinenie mladšej generácie z ideologického videnia a zdôrazňuje jej zásluhu na slobodnej diskusii a politických zmenách.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia,

nedá mi nevystúpiť, nezareagoval na nášho predrečníka. Možno to poviem ináč, ale protestujem proti tomu, aby tým, že sme mladší, nás označil za vlastníkov čierno-bieleho alebo červeného videnia. Nikdy som s týmto vedomím sem nešiel a dovolím si tvrdiť, že keby nebolo našej generácie, určite tu ani pán Neuwirth nesedí.

Ďakujem.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem. Prosím, pán Fekete.

↔ POZMEŇUJÚCI NÁVRH 8.1 Poslanec J. Fekete spochybňuje výklad a význam SNP ako štátneho sviatku, navrhuje ho ponechať len ako pamätný deň a za štátny sviatok odporúča 8. február 1627 ako humánny a európsky historický míľnik Slovenska.

Vážené Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, vážené plénum,

po predchádzajúcom vystúpení mam trošku sťaženú úlohu, napriek tomu sa pokúsim povedať svoj názor na predmetnú vec. Do istej miery som mal štastie, že v rokoch 1969-1972 som robil v Slovenskej televízii v Banskej Bystrici, kde sme temer rok pripravovali jednu krátku reláciu pre Televízne noviny, ktorá sa volala Povstalecký denník. Takže som bol v podstate každý druhý deň v Pamätníku múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, chodil som po rozmanitých pamätných miestach Slovenského národného povstania, navštevoval som mnohých významných ľudí. Tu mám napokon aj doklady a dokumenty. Napríklad mám tu spomienky pána Jozefa Marku, ktorý bol spoluorganizátorom pamätnej schôdze v Čremošnom, mám tu potvrdenie, že sme boli spolu a debatovali o týchto veciach od Jána Ursinyho, neskoršieho podpredsedu vlády, človeka, ktorý bol biľagovany, ale zároveň človeka, ktorý sa podieľal na organizácii Slovenského národného povstania. Takisto tu mám potvrdenku o tom, že som bol spolu s Lacom Novomeským. Dokonca tu mám aj jeho doklady, pamiatku, vystúpenie pre televíziu o poslednej schôdzke pred Slovenským národným povstaním v Čremošnom.

Potom som sa začal o tuto udalosť zaujímať, osobitne potom, keď som si vypočul jednu magnetofonovú nahrávku o tom, ako sovietsky partizán major Kokin zavraždil doslova z blízkosti nášho Ľudovíta Kukorelliho preto, aby nemohol byť po Slovenskom národnom povstaní predstaviteľom Slovákov, aby sa Slovenské národné povstanie prezentovalo v inej polohe.

Budem hovoriť za seba, budem hovoriť svoj názor amatérskeho historika, a myslím si, že budem hovoriť len a len fakty, ktoré sa mi podarilo nazhromaždiť. Je nepochybne, že filozof Hobel pri vyhlásení myšlienky "dvaja ľudia sú vždy dva extrémy" nemyslel na nás, na Slovensko, ale jeho myšlienka je ako ušita práve na naše pomery, osobitne na vybratie a presadenie štátneho sviatku, o ktorom budeme o chvíľku hlasovať. Bolo tu strašne veľa návrhov a námetov. Už vieme aj to, že sa o túto vec usiloval predchádzajúci parlament. Zatiaľ to nevyšlo.

Sústredil som sa na hľadanie pohľadov obyčajných ľudí na túto vec. Osobitne mi môže poslúžiť jeden dokument, ktorý som si vystrihol z Pravdy, nezávislého denníka, z 28. augusta tohoto roku. Je tu anketovaných desať ľudí zo Záhorské] Bystrice, Bratislavy, Senca, dokonca aj z Prahy, Hlohovca atď. Budem hovoriť útržkovité len tie veci, ktoré považujem v predmetnej veci za najdôležitejšie. Jedna hovorí: "V týchto veciach sa nevyznám. " Druhá: "Na obdobie Slovenského národného povstania sa pamätám, žil som za Slovenského štátu. Je to, podlá mňa, zbytočná vec, ktorú si vyvolali a vyvolávajú ľudia sami medzi sebou. " Ďalej: "V škole nám o povstaní toľko vtĺkali do hlavy, že predsa len niečo viem, hoci som už dosť pozabúdal. " V podstate len jeden sa vyjadruje, a to je zaujímavé, že to je Pražan, aby si slovenský národ vážil Slovenské národné povstanie a schválil ho za štátny sviatok.

O Slovenskom národnom povstaní existujú v podstate trištyri základné, temer neodškriepiteľné axiomy. Jednu z nich prezentuje v Pravde historik, dnes na voľnej nohe, Stanislav Mičev, bývalý pracovník Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Hovorí - budem citovať zasa z denníka Pravda, z 29. augusta: "Nebyť Slovenského národného povstania, Slovensko by bolo porazenou krajinou. Aké rovnoprávne postavenie by mohlo vyžadovať od českej strany, nehovoriac o medzinárodnoprávnych záležitostiach, platení vojnových retribúcií atď. ? Všetko by nás postihlo tak, ako Maďarsko a Nemecko. " Dovolím si tvrdiť, že pán historik sa mýli, pretože nikoho tak nepostihla druha svetová vojna, ako nás. Slovensko ako štátny útvar prestal existovať.

Druhu axiómu, ktorá sa uplatňuje a zaužívala sa, napísal pán Štefan Drug v Literárnom týždenníku: "Napríklad fakt, že nezanedbateľná časť Slovákov sa výrazne pričinila o obnovenie ČSR nezanedbateľným činom, ktorý dodnes nazývame Slovenským národným povstaním, a že pravé týmto činom sa Slováci zaradili medzí víťazné národy, rehabilitovali sa pred väčšinou sveta za predchádzajúcu účasť vo vojne. " Ja by som to bral, keby to bola naozaj pravda. Toto sme si urobili my sami. A to je dobre, že sme si to urobili, ale skutočnosť je taká, že víťazné mocnosti až post scriptum, po skončení vojny, zaradili medzi víťazné nie národy SNP, ale Československý armády zbor, teda Svobodov Československý armádny zbor.

Ďalšou axiómou o Slovenskom národnom povstaní, ktorá sa ťažko vyvracia, je to, že počas Slovenského národného povstania sa vystúpilo proti nenávidenej, nemilovanej vláde. Ale stačí si prečítať vyjadrenie pána Husáka, alebo súdruha Husáka - vyberme si - v predchádzajúcom týždenníku, teraz sa volá Nové slovo. Bolo to v roku 1969. Neviem, či treba z neho citovať. Napokon citát používa aj Marián Tkáč vo svojej knihe. Uvediem z tohto materiálu len útržkovité: "Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť" - to hovorí o Slovenskom štáte -, a to i na prekvapenie ľudí, režimu svojho času naklonených. Dnes je na Slovensku pomerne dosť tovaru, zásobovanie funguje vcelku dobre oproti iným územiam" - vymenúva ich - "je na Slovensku najlepšie, a to tak čo do výšky reálnych miezd, ako aj čo do možností zakúpenia tovaru. " A pokračuje ďalej. Nechcem vás unavovať týmto citátom, ktorý hovorí presný opak, a z úst človeka, ktorý by mal vlastne hovoriť trošku inak.

Napokon by sa dali vyvrátiť i ďalšie axiómy. Napríklad predchádzajúca bola taká, že čo povie svet na to, keď tento sviatok neschválime ako významnú udalosť protifašistického odboja. Áno, bolo to aj to. Ale nezabúdajme, ako sa na vec pozrú Nemci, keď si zoberú históriu Slovenského národného povstania a predostrú nám pred oči to, čo sa stalo s misiou generála Ottu 27. a napokon ráno 28. v Martine. Bol to nelegitimný čin, bola to vražda. Osobitne sa tohto obávam po tom, keď som sa dozvedel, že v Zborové sa zorganizoval, pripravil cintorín, chodia tam Nemci a majú záujem svoje hroby tu, na našom území, zveľaďovať.

Samozrejme, o Slovenskom národnom povstaní by som chcel a mohol hovoriť veľa, ale nechcem vás s tým zaťažovať. Navrhujem, v podstate sa pripájam k návrhu pána Neuwirtha, ale som v nevýhode, pretože s mnohými vecami, ktoré povedal nesúhlasím, ale som za to, aby Slovenské národné povstanie bolo vyhlásené za pamätný deň bez nejakého prívlastku. Prečo? Nech je tam aj pieta a nech je tam aj istý sémantický obsah toho samotného slova. Pieta preto, lebo na Slovenské národné povstanie, bohužiaľ, doplatili predovšetkým obyčajní ľudia, ktorí v povstaní boli, lebo sa z nich neskôr urobili gauneri, koľkokrát ich väznili, prenasledovali. A mnohí tí, čo v Slovenskom národnom povstaní nepohli prstom, sa zrazu stali veľkými hrdinami. Mnohé veci tu boli, bohužiaľ, prevrátené a obrátené. A vo význame sémantickom preto, aby sa na takéto veci pamätalo, aby sa to už nikdy, nikdy nestalo. Mám

v živej pamäti film Vlčie diery, a naozaj som si myslel, že v Slovenskom národnom povstaní to bolo tak, ako to bolo vo Vlčích dierach. Možno, že to s obyčajnými ľuďmi aj tak bolo, ale b mnohými inými, bohužiaľ, nie. Opakujem svoj návrh - Slovenské národné povstanie ako pamätný deň.

Okrem toho mám ešte ďalší návrh, ktorý si dovolím prečítať. V Pravde z 29. augusta bol uverejnený rozhovor s historikom, publicistom a bývalým pracovníkom Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici Stanislavom Mičevom. Rozhovor bol zameraný na problematiku Slovenského národného povstania, no na jednom mieste sa hovorilo aj toto: Slovenská národná strana navrhuje za štátny sviatok deň zrodu prvej Slovenskej národnej rady. Čo však tento dátum hovorí ostatnej Európe? Nič - konči lapidárne autor tohto vyhlásenia. Sčasti má pravdu. Ak si máme vybrať za štátny sviatok takú udalosť, ktorá Európe niečo hovorí, potom treba siahnuť hlbšie do histórie a pristaviť, sa pri dni 8. február 1627.

Čo sa stalo v ten deň? Zdanlivo nič veľkolepé, no, posudzujúc onú udalosť dnešnými politickými a etickými kritériami, ako je tak často a bohato proklamovaný vstup do Európy, svetovosť, či výnimočný historicky vklad do všeľudského duchovná, predsa len sa stalo niečo revolučné, historicky cenné, humánne, neopakovateľné a jedinečné. V ten deň sa totiž po prvý raz v dejinách ľudstva použil pušný prach, teda zbraň s vysokým parametrom ničivosti na mierové účely. Pušný prach, ako vieme, vynašli Číňania. Po prvý raz ho ako zbraň použili v roku 1232 proti Mongolom pri obrane Pekingu. Od tohto okamihu sa temer celé štyri storočia používal len a len na zabíjanie, mordovanie a vraždenie. A tu znezrady, nečakane sa objavuje niečo takpovediac renesačne, filozoficky nové, objavné, dôvtipné - zbraň sa môže stať pracovným nástrojom a bežnou pracovnou pomôckou. Pričinili sa o to Banskoštiavničania, ktorí dňa 8. februára 1627 pri prekope, ktorý sa volal Daniel, v hornej Bieberštôlni v bani grófa Montecuccoliho použili pušný prach, dovtedy apokalyptický ľudský vynález na rozpájanie hornín a ulahcenie ľudskej prace.

Pri prvom historickom odstrele - sami účastníci historickost chvíle tušili, to je na tejto udalosti tiež pozoruhodné - sa podlá zachovaného dokumentu vtedajšieho banského sudu zúčastnili aj traja zástupcovia banského sudu a viacerí banskí úradníci. Udalosť je takto stopercentne verifikovaná, neodškriepiteľná. Už prvý odstrel bol úspešný, lebo príprava, ktorú zorganizoval a technicky viedol Gašpar Weindl, tirolský baník, bola dôkladná. Tato historická pracovná operácia potom začala víťaznú cestu svetom. U? v roku 1627 sa úspešne uplatnila v ďalších slovenských i českých baniach, a napokon v celej Európe od Švédska až po Anglicko.

Som presvedčený, že 8. február 1627 je naozaj výnimočný deň v našich i svetových dejinách. Ponuka totiž novu filozofiu prijímania a pragmatického uplatňovania dejinných udalosti v životnej praxi. Máloktorý štát i máloktorý národ sa môže pýšiť takým humánnym a priekopníckym historickým medzníkom, a to ešte z čias, keď si starovek podával ruky s novovekom. Okrem jeho humánnej revolučnosti je na ňom pozoruhodná a] dnes tak veľmi proklamovaná europskost, lebo sa na ňom podieľali Nemci, Taliani, Slováci. Jedni ponúkli um, druhí prostriedky a priestory, tretí šikovne ruky. Ďalšou výhodou tohto revolučného dňa je možnosť ponúknuť svetu - tu sa chytám Mičevovej úvahy - pochybnosti - nove dimenzie uplatňovania histórie hla, ti Slováci nehladujú v dejinách odkazy vojen, revolúcii a revolt, ale odkazy tvorivosti, dôvtipu, ľudskosti a spätosti s pracou, o ktorej Hečko tak pekne povedal, že je najcennejším bohatstvom človeka.

Toto je podľa mňa tá najzlatejšia vizitka, akú môžeme svetu, ale aj sebe ukázať. Zdôrazňujem to preto, lebo pri tejto udalosti sa pohotovo, pružne a dôrazne môžu zviditelnit aj naše ďalšie historické, technické, či ľudske priority. Neviem, či ich treba citovať, ale mohli by sme spomenúť minimálne päť ďalších slovenských priorít. Budem končiť. Keď si to zhrniem, vychádza mi, že povestná terra baniensium, teda územie okolo Banskej Štiavnice, bola v tom čase akýmsi technickým i vedeckými pupkom sveta.

Vážené poslankyne, vážení páni poslanci,

prekvapme svet tým, čo prekvapilo aj Angličanov. Tu si dovolím ešte zacitovať, čo povedal pán minister Černák, keď o týchto veciach hovorili v Anglicku. Angličania boli nesmierne prekvapení, keď sa dozvedeli, akú bohatú históriu práve v týchto súvislostiach ma Slovensko. Uzavieram: navrhujem, aby za štátny sviatok Slovenskej republiky bol prijatý tento deň. To je môj návrh. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

S faktickou poznámkou sa hlasí pán Slota.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↓ PROTI 9.1 Poslanec J. Slota odmieta SNP ako štátny sviatok, poukazuje na zneužitie povstania po vojne a tvrdí, že Slovensko má vhodnejšie historické dátumy na štátne sviatky.

Vážený slovenský parlament,

pred chvíľou som dostal telegram od pani Kamélie Háronikovej, a nakoľko sa s jeho obsahom stotožňujem, dovolil by som si ho prečítať: "Na kolenách prosíme, štátny sviatok SNP nechceme, obete drahé nám v iný deň si uctíme. "

Na margo tohto telegramu by som chcel zdôrazniť, že drvivá väčšina príslušníkov Slovenského národného povstania, t. j. vojaci slovenskej armády, nešla do povstania kvôli podpore budúcej boľševickej zlovôle. Išli tam bojovať a zomierať za celkom iné veci. Väčšina z nich potom bola prenasledovaná a väznená, a tí, ktorí v povstaní kradli, vraždili vlastné obyvateľstvo, potom nosili po povstaní vyznamenania. Preto som hlboko presvedčený, že v slovenských dejinách sú podstatne dôležitejšie dátumy, ktoré by mali byť vyhlásené za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ešte má faktickú poznámku pán poslanec Žingor.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 3.2 Poslanec R. Žingor oponuje selektívnemu výkladu dejín, pripomína masové hroby obetí nacizmu a zdôrazňuje, že hodnotenie SNP musí zahŕňať celý kontext, nielen jednotlivé incidenty.

Chcel by som reagovať na vystúpenie pána poslanca Feketeho. Spomínal likvidáciu misie generála Ottu v Martine. Fakt, stalo sa to, ale keď hovoríme a, treba povedať aj b. Zabudol pripomenúť, koľko masových hrobov po celom Slovensku sa objavilo počas povstania a po vojne, dokonca nedávno sa objavili nové masové hroby. Myslím si, že keď hovorí a, bolo by potrebné povedať aj b. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Pani poslankyňa Gbúrová s faktickou poznámkou.

↑ ZA 10.1 Poslankyňa H. Gbúrová vyzýva k objektívnemu hodnoteniu SNP, odmieta jeho zjednodušenie či popieranie a zdôrazňuje ho ako univerzálny boj dobra proti zlu hodný štátneho uznania.

Vážení páni poslanci,

mnohí, nielen historici, poznajú pojem "objektívna interpretácia faktu". Tá v každom prípade vylučuje absolutizáciu jednostranného prístupu, a to tak straníckeho, ako aj ideového. Ďalej si myslím, že ani glorifikácia faktu, ani jeho popretie či odmietnutie problém tohto faktu nerieši. Je vždy prítomný v našej histórii a my sme povinní zaujať k nemu postoj. Pre mňa Slovenské národné povstanie znamená predovšetkým boj dobra proti zlu. Dnes, keď uvažujeme o tom, či schválime 29. august za štátny sviatok alebo nie, pokúsme sa tomuto historickému faktu priznať tento univerzálny princíp. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pani poslankyni Gbúrovej. Ešte sa prihlásil s faktickou poznámkou pán podpredseda Weiss.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↑ ZA 11.1 Prvý podpredseda SNR P. Weiss cituje list protifašistických bojovníkov, ktorí žiadajú uznať 29. august ako štátny sviatok na počesť boja proti fašizmu a obetí za slobodu a demokraciu.

Vážené dámy, vážení pani,

keďže tu boli odvolania na rôzne listy, dovoľte mi, aby som aj ja jeden z nich prečítal. Poslal mi ho predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generálmajor Ján Husák. Tento list znie:

"V súvislosti s prerokúvaním 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky v Slovenskej národnej rade vám v prílohe zasielam doteraz došlé podporné stanoviská. Je ich asi 40. Súčasne v mene odbojárskej obce ako predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov vás prosím vyjadriť našu žiadosť a túžby, aby Slovenská národná rada schválila deň 29. august za štátny sviatok Slovenskej republiky. Bolo by to najvyššie ocenenie nášho ľudu za spontánne vystúpenie v Slovenskom národnom povstaní v boji proti fašizmu, okupácii Slovenska, a za tých, ktorí položili svoje životy za našu slobodu, demokraciu a mier. "

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Budeme pokračovať v rozprave. Do rozpravy sa prihlásil pán Hudec. Pripraví sa pán poslanec Duka-Zolyomi.

↑ ZA 12.1 Poslanec I. Hudec obhajuje SNP ako zásadný čin odporu proti fašizmu, kritizuje účelové prekrúcanie dejín a vyzýva vnímať povstanie v jeho podstate ako boj o život, slobodu a zvrchovanosť národa.

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci,

trošku ma v našej diskusii o tomto návrhu zákona zaráža jeden fakt, že sa tu jednoznačne miešajú argumenty a pseudoargumenty, že sa tu venuje opäť obrovská snaha účelovo a politicky znásilňovať historické skutočnosti. Na potešenie všetkých tých, žiaľ, extrémistických názorov, aké tu prezentoval napríklad pán doktor Brňák alebo pán doktor Neuwirth, chcem povedať, že jestvuje ešte jeden, aby sme tú paletu mali úplnú: "Slovenské národné povstanie? V žiadnom prípade nie, lebo čo je slovenské a národné, nemôže a nesmie byt demokratické a nesmie sa ani tak volať!" Prosím, vyberte si.

Na konto rozporuplnosti dejinných udalostí: pán poslanec Neuwirth tu popisoval komplexnosť každej udalosti tak, že z čierneho sa naozaj stane biele a čierno-biele videnie nakoniec zvíťazí. Odporúčal by som mu, aby podobný návrh ponúkol aj Francúzom, aby si prehodnotili svoj štátny a národný sviatok. Pekne by sa mu poďakovali.

Isté je, že väčšina našich občanov - to sa ukázalo už opakovane aj v ťažkých historicky zlomových situáciách - neprepadá politickej čierno-bielej hystérii, ani politickému mantinelizmu. Treba povedať, že v posledných dobách sme boli svedkami mnohých odhalení. Dozvedeli sme sa pravdu o stalinizme, avšak nemožno si myslieť, že všetko ľavicové je stalinistické. Predsa aj v bývalej komunistickej strane boli takí členovia, ako boli Clementis a Novomeský. Treba povedať, že stalinizmus sa nerovná Rusku, keďže sa už našli takí horliví natierači, ktorí si mysleli, že všetko, čo je ruské, ktoré vtedy nebolo imperialistické, ale bolo protifašistické, treba zatrieť aj v rámci tankov na ružovo. Takisto, ako nie sú pravdou iné extrémne názory a dogmy.

Treba povedať, že napríklad nie je pravda ani to, že každý Nemec je fašista, takisto všetci dobre vieme, že fašizmus nebol len v Nemecku a v Taliansku, ale bol aj v Maďarsku, vo Francúzsku, na Ukrajine, aj u nás. Dokonca vieme, že fašizmus nezomrel a jestvuje, pretože sa s jeho následkami a významami môžeme stretnúť napríklad aj na baseballových paliciach, ktoré si prinesú fanúšikovia Frady na zápas so Slovanom. Teda prosím, aby sme v tejto diskusii a v našom rozhodovaní oddelili argumenty od pseudoargumentov, aby sme sa nedali strhnúť politickým mantinelizmom a hysterickými reakciami niektorých takzvane argumentujúcich.

Treba povedať ešte jednu skutočnosť. Táto Slovenská národná rada nedávno prijala deklaráciu o svojej zvrchovanosti. Hovorí sa, že sloboda národa sa krstí jeho vlastnou krvou. Treba povedať, že slovenský národ už pred slávnostným aktom vyhlásenia zvrchovanosti učinil akt zvrchovanosti za svoju slobodu pred takmer polstoročím a poldruhastoročím, ale najmä pred polstoročím. Buďme si vedomí tejto skutočnosti a takto pri našom rozhodovaní aj postupujme.

Históriu možno znásilniť, ale nečudujme sa, ak potom porodí obludu. Prosím, aby sme nehľadali detaily, nehľadali v prvom rade rozpory, ale hľadali v prvom rade zmysel a podstatu toho, že jeden národ vo svojom Slovenskom národnom povstaní, iste aj v spoluúčasti s inými, dokázal povstať

proti fašizmu. Hovorí sa, že ak nejde o život, ide o guľky. V tomto prípade išlo o život.

Ďakujem za pozornosť:. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem. Pán poslanec Neuwirth.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↓ PROTI 6.2 Poslanec A. Neuwirth prirovnáva spory o SNP k sporom o sviatok Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789, obhajuje otvorenú diskusiu, zdôrazňuje potrebu odpustenia, zmierenia a úcty k utrpeniu ľudí nad historickými konfliktmi.

Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne,

nedá mi, aby som nepovedal dve slová kvôli tomu francúzskemu národnému sviatku. Pred dvoma rokmi bolo dvojsté výročie osláv a pán Villier vtedy napísal niečo takého o dvojstom výročí luhárov a stínačov hláv. Čiže dve storočia sa už diskutuje o francúzskom národnom sviatku a každý to berie vecne, pretože prinesie svoje materiálne podklady. Mimochodom ešte toto: 29. august ešte nie je náš štátny sviatok, môžeme teda o ňom kľudne diskutovať. A pokiaľ ide o toho Francúza, pri znení marsellaisy pred dvesto rokmi stínali hlavy mnohým tisícom, aj biskupom, rehoľníkom, rehoľniciam, a dnes, keď znie marsellaisa, parížsky kardinál vstane a dá dole klobúk.

Ak som niečo chcel povedať, tak iba to, že my prestaneme diskutovať o slovenskom národnom povstaní vtedy, keď sa budeme vedieť chytiť za ruky a uctime jeden v druhom trpiaceho človeka. Viem, čo je to odpustenie. Teraz dovoľte, aby som bol trošku osobný. Za tých päť dní, čo som stál pred najvyšším súdom, po tie noci som sa modlil iba za jedno, aby som ani ja, ani moja žena, ani moje štyri deti, ktoré boli

doma, nikdy nepocítili nenávisť proti tým, ktorí ma vyšetrovali, ktorí ma súdili a ktorí ma odsúdili na dvanásť rokov a spôsobili takrečeno celoživotné utrpenie mojej rodine. Ďakujem Pánu Bohu, že ma vyslyšal a v tomto duchu skutočne reálneho odpustenia som sa obracal na vás, aby sme takéto niečo spravili.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Neuwirthovi. Pán poslanec Koncoš.

↑ ZA 13.1 Poslanec P. Koncoš z osobnej skúsenosti obhajuje SNP ako celonárodný čin solidarity a obety, zdôrazňuje úctu k obetiam bez nenávisti a podporuje 29. august ako štátny sviatok.

Vážený pán predseda,

vážené panie poslankyne a pani poslanci,

nie som historik a nie som ani účastník Slovenského národného povstania. Som prostý občan, ktorý svoj doterajší život prežil v kraji, kde Slovenské národné povstanie v mysliach, ale aj v srdciach mojich spolurodákov a spoluobyvateľov prežíva aj doteraz, kde si nielen účastníci povstania, ale aj my, ich potomkovia, na toto obdobie spomíname s úctou. Som rodák zo severu okresu Rimavská Sobota, z Rimavskej Píly, a v celom tomto okolí sa do povstania zapojilo doslova všetko obyvateľstvo. Chlapi so zbraňou v ruke, ženy tým, že pomáhali s potravinami a pomáhali živiť množstvo uprchlíkov, ktorí našli útočište a azyl na Klenovských vrchoch, na Tisovských Kolešniach, a v podstate prežili a vyčkali tam až dokonca vojny. Len v Klenovci, kde teraz pracovne pôsobím už trinásty rok, sa skrývalo na tzv. Kolešniach takmer 10 000 ľudí.

Ak dnes budem hlasovať za to, aby slovenské národné povstanie, teda deň jeho vyhlásenia, bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky, nebude to s nenávisťou v srdci trebárs voči gardistom alebo voči Nemcom, ale bude to s úctou k tým ľuďom, ktorí sa do povstania v našom kraji zapojili, a k tým, ktorých trebárs nemecké komando v Klenovci na Silvestra roku 1945 zahnalo do kostola, do kultúrneho domu, do hostinca a všade inde. Bude to z úcty k tým, ktorí boli upálení v Nemeckej a ktorí ukončili svoju životnú pút v masových hroboch pri Kremničke a inde.

A ešte na margo vystúpenia pána poslanca doktora Neuwirtha. Rozhodne inak hodnotia povstanie a celé toto obdobie tí, ktorí sa do povstania zapojili, alebo sa ho priamo zúčastnili, a tí, ktorí stáli na druhej strane barikády. Tiež chcem zdôrazniť, že podľa mňa to nebolo vystúpenie luteránov proti katolíkom tak, ako to snáď bolo cítiť z medziriadkov pána poslanca Neuwirtha. Rovnako sa ho zúčastnili všetci, bez ohľadu na vierovyznanie a bez ohľadu na národnosť. Takisto ako občania zo severu okresu Rimavská Sobota v tento deň oslavujú, takisto v tento deň každoročne prichádzajú z Maďarska potomkovia tých, ktorí v klenovskom chotári položili svoje životy - občania Maďarskej republiky.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič;

Ďakujem pánovi poslancovi, pán poslanec Duka-Zólyomi. Ako ďalší sa pripraví pán poslanec Ladislav Ballek.

↑ ZA 14.1 Poslanec Á. Duka-Zólyomi obhajuje SNP ako prvý suverénny, pluralitný a medzinárodný protifašistický čin Slovákov, zdroj identity a ľudskosti, ktorý si zaslúži uznanie 29. augusta ako štátneho sviatku.

Pán predseda,

vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

každý národ má vo svojich dejinách také udalosti, ktoré vytvárajú základ oprávnenosti jeho existencie a ktoré krok za krokom budujú stabilitu vedomia jeho identity. Tieto historické udalosti málokedy siahajú ďaleko až za hranice štátu, aby sa včlenili do medzinárodného či európskeho diania, ale ak sa to stane, ich význam poťažne hodnota bude o to väčšia. Takouto udalosťou bolo aj Slovenské národné povstanie, prvý skutočne suverénny krok v slovenskej histórii.

Napriek tomu, že o povstaní bolo napísané množstvo vedeckých prác, publikácii a novinových článkov, reálny poťažne objektívny obraz tohto protifašistického odboja doteraz nebol predložený širokej verejnosti. Malo vieme o tých vojakoch po boku nacistickej moci bojujúcej slovenskej armády, ktorí sa odhodlali položiť svoj život ako antifašisti, o tých prostých radových občanoch, ktorí sa stali hrdinami, o tých, ktorých neskoršie prenasledovali alebo popravili, lebo sa vzopreli proti falšovacím tendenciám. Zabudlo sa na tých, ktorí organizovali povstanie, aby zachránili Slovensko od hanby, fašizmu oddaných slovenských politikov. Počuli sme len o tom, ako sa v povstaní preslávili neskorší komunistickí funkcionári, ktorých účasť v povstaní bola väčšinou len výmyslom.

Áno, vieme, že každé povstanie či revolúcia je nositeľom aj odsúdeniahodných činov, neľudskosti alebo nespravodlivosti. V tieni vznešených myšlienok a ideí sa obyčajne skrývajú aj ľudia, ktorých úmysel je sebecky a nečistý. Ale toto nič nezmení na podstate. Povstanie bolo jedno z mála svetlých akcii protifašistického odboja, poslaním ktorého

bolo urýchliť pád fašistickej moci v Európe. Úlohou historikov je, aby uviedli na správnu mieru pravdu, všetky deformované hodnoty a pozitívne charakteristiky.

Povstanie neorganizovali komunisti, demokrati, kresťania alebo Židia. Povstanie vychádzalo z pluralitného presvedčenia. Treba zachrániť aspoň zvyšky ľudskosti pred besnou likvidáciou. Povstanie bolo národné, ale nielen národné, povstanie bolo internacionálne. Bojovali v ňom Francúzi, Maďari, Poliaci, Rusi, Židia a ďalší. Bojoval každý za seba, za svoj národ, za iné národy.

Druhá svetová vojna, proti ktorej Slovenské národné povstanie smerovalo, bola systematicky vražedná, cieľom ktorej bolo likvidovať všetkých, ktorí sa postavili proti fašizmu. V tej hroznej vojne každý mal čo stratiť, a najmä sa v nej strácala na dlhé roky naša ľudská tvár. Aj v povstaní mal každý účastník čo stratiť - život, obydlie, rodinu, ale vznikla nádej na znovuzískanie mieru, domoviny, dôstojnosti a fašizmom zničenej ľudskosti. Mohlo sa však vybrať medzi vojnou, povstaním a nazeraním na dianie z odstupu.

Len židovský národ nemal na vyber - buď strati všetko - zlikviduje ho nacizmus a zahynú všetci, alebo sa zachránia tí, ktorým sa podarilo ujsť pred likvidačnými tábormi. V povstaní sa preto bojovalo o záchranu ľudí, ktorí boli vopred určení na likvidáciu.

V tieni povstania sa skrývali aj neduhovia - pokračovatelia fašizmu, ktorí spriadali svoje plány, ako opäť segregovať a rozlišovať. V tieni povstania sa zrodili plány podobné fašistickým - vyhnanie, vysídlenie a likvidácia Nemcov a Maďarov. Tieto predstavy však nemali nič spoločného s duchom povstania, ktoré bolo protifašistické, protinacistické, teda aj protitotalitné. Preto my, poslanci Spolužitia

a MKDH podporujeme, aby výročie vypuknutia povstania - 29. august - bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky.

Ďakujem za vašu pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Zólyomimu. Prihlásil sa pán poslanec Polka.

↑ ZA 15.1 Poslanec L. Polka zdôrazňuje, že verejnosť žiada 29. august ako tichý prejav úcty obetiam SNP, odmieta politizáciu dejín a vyzýva hodnotiť povstanie očami jeho skutočných účastníkov.

Vážená Slovenská národná rada, vážená vláda,

dovoľte mi, aby som niekoľkými slovami zaujal stanovisko k predloženej problematike. Ako predseda výboru pre petície, právnu ochranu a bezpečnosť by som mohol potvrdiť, slová spravodajkyne, ktorá informovala o došlých petíciách, rezolúciách a listoch, či už od základných organizácií Zväzu protifašistických bojovníkov alebo od občanov. Mohol by som predložiť celú analýzu, čo sa v týchto listoch nachádzalo, aké boli stanoviská. Z jej správy jednoznačne vyplynulo, že stanoviská boli podporné a vyjadrujúce prosbu pre schválenie tohto dňa za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Chcel by som vyjadriť svoj subjektívny pocit, ktorý z týchto listov vyžaroval. Môžem vás ubezpečiť, že v týchto listoch, v týchto rezolúciách či petíciách nie je ani jedna zmienka o nejakých pompéznych oslavách Slovenského národného povstania alebo o nejakých požiadavkách na nejaké výhody a zvýhodňovania jednej skupiny občanov na úkor inej skupiny. Ide o taký prostý apel jednoduchých ľudí, ktorí si chcú uctiť alebo chcú mať nejaký deň, ktorým by si uctili svojich padlých bratov, sestry, či priateľov, ktorí sa nedožili konca povstania. Z tých listov cítiť taký prostý ľudský zármutok, že jedna z mála epopejí Slovákov by mala upadnúť, do zabudnutia, mala by sa stať jednou z neznámych stránok našej skromnej histórie. V tých listoch sú názory trpiacich materí, ktorým sa nevrátili manželia alebo synovia.

Odznelo tu niekoľko návrhov, aby sme objektivizovali význam Slovenského národného povstania. Som plne za, ale za svojich niekoľko rokov som nepovažoval a potrebné objektivizovať názor na povstanie ani Gustávom Husákom, ani nejakými novými skupinami historikov. Vážim si ich názor, vážim si ich prístup k Slovenskému národnému povstaniu, resp. to, čo spísali, alebo, ako som sa dnes dozvedel, čo si vymyslel pán Gustáv Husák o Slovenskom národnom povstaní. Ale myslím si, na rozdiel od svojho predrečníka, že je potrebne vniesť do toho aj názory jednoduchých účastníkov Slovenského národného povstania, názory tých ľudí, ktorí prežili povstanie a ktorí ho z tej či onej stránky hodnotia a charakterizujú.

Môj názor formoval v prvom rade môj otec, príslušník povstaleckej armády, môj názor formovali jednoduchí občania, ktorí si užili svoje ako od ľudákov, tak od partizánov, tak od Nemcov, i od Malinovského osloboditeľov. Môj názor formoval jeden z mojich bývalých učiteľov, ktorý bol dlhé roky perzekvovaný za svoje členstvo v HSĽS. A môj názor formoval i jeden z Kysučanov, ktorý prežil svoju smrť na Semeteši a ktorého syn zakladal VPN. Bol by som rád, keby sme Slovenské národné povstanie hodnotili i takto, z osobných názorov a osobných prežitkov.

Medzi nami je celý rad priamych účastníkov Slovenského národného povstania, ktorí z prirodzenej skromnosti a z prirodzenej úcty samých k sebe nevystupujú a neprezentujú svoje názory, svoje zážitky, i keby sme ich mnohých radi vypočuli. Vypichovať niektoré prípady hyenizmu, niektoré prípady, kde sa rozliční vydriduchovia priživujú na slovenskom národnom

povstaní, je nekorektné voči tým, ktorí toto povstanie prežili. Pán Pittner by mohol potvrdiť, koľko hrdinov sa našlo medzi policajtami, ktorí po jeho nástupe do funkcie velebili svoje zásluhy hlboko za totality, ktorí s nádejou očakávali príchod KDH k moci a ktorí o niekoľko dní alebo mesiacov s nádejou privítali príchod HZDS k moci. Takže ten hyenizmus nebol len v povstaní a neskončil v rokoch 1948.

Ďakujem pekne. /Potlesk.. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem poslancovi Polkovi. Prosím pána poslanca Balleka. Pripraví sa pán poslanec Barany.

↑ ZA 16.1 Poslanec L. Ballek vníma SNP ako jedinečný okamih, keď sa národ postavil proti tomu, čo nechcel, na obranu dôstojnosti a slobody, a zdôrazňuje jeho vojenský aj morálny význam pre identitu Slovenska.

Pán predseda, predsedníctvo, vláda, panie poslankyne, páni poslanci, hostia,

očitý svedok spomína, že tamtoho augusta roku 1944 bolo rolničke Slovensko najmä v poli. Nástroje z luk a rolí znášali toho dňa do dedín starci, ženy a deti, lebo muži už prekotne vstupovali do iného slovenského osudu. Viem, očitým svedkom neradno veriť zakaždým, slepnu v jase ohniska, v ktorom sa ocitli spravidla inštinktívne, Jebo zvažovať nieto kedy, a neskôr im zahmlieva zrak sladkavosť spomienky z nadhraničného zážitku, s ktorým sa vskutku nemôžu vyrovnať. Nemožno však nijako poprieť, že v ten deň vstúpilo do povstaleckého vojska bez váhania viac mužov, ako bolo pre nich zbrani. A prečo? Azda žiadalo sa im odrazu menej žien, koni a svojich deti, než vlastnej smrti?

Boli to - povedzme si - zväčša roľníci, orači zeme, ludia, ktorí svet skôr sýtia, než opravujú, príslušníci preduchovneného národa, čo mal odjakživa bližšie k desatoru, ako k vojenskému slovu či kabátu. A takí ľudia nemenia radlicu za zbraň pre veci pominuteľné, ale najskôr len z dvoch príčin - pre pocit krivdy a hlbokú nespokojnosť s podobou svojho osudu. Nechceli - povedzme si - prežívať to, čo žili a prežívali dovtedy. V hlbokom presvedčení, že to tak bolo, neostýcham sa na ich adresu odcitovať tu slová zo slávnej reči o dôstojnosti človeka od Pica delia Mirandollu: "Ustavične a nepretržite dotvárame svoju podobu. Tento proces neustáva. Túžba dotvárať sa dostala sa nám pri stvorení. Je to naša sloboda, možno najväčšia, akej sa nám dostalo. "

Ale prenesme sa o niekoľko rokov neskôr za tuto doteraz najväčšiu slovenskú národnú scénu, ta, kde mala svoju trpkú ľudskú dohru, a to aj pre zakaždým len dobový politicky účel, umelý a najmä účelovo nezmieriteľný. V mojich banskobystrických časoch som na potulných a neskôr reportérskych cestách stretával ešte veľa povstalcov. Necelých 15 rokov po bojoch a pred už vyše tridsiatimi rokmi boli to ľudia ešte mladí. Zoznámil som sa s nimi, avšak väčšiu časť ich výrokov nemôžem tu citovať. Náš človek povie v krčme všetko. A nielen preto. Náš pragmatický súčasník nie je už vonkoncom schopný pochopiť a prijať ich vtedajšiu emocionalitu určujúcu štýl ich bytia a žitia, ale aj boja o život a na smrť. Boli to muži prastarých slovenských vier, v ktorých každý ich rodný kút mal svoju povesť, legendu a Boha, synovia ešte láskavých materí a ešte ťažko pracujúcich otcov, nezmieriteľných ako sama príroda, deti poprevratových čias, ktoré, nech už boli akékoľvek, v priebehu dvoch desaťročí zo zamierajúceho národa vytvorili národ schopný v Slovenskom národnom povstaní už nevšednej organizácie, organizovanosti a boja. Ten, dobre viete, nespochybňujú ani nemecké pramene.

Cítili sa byť československými občanmi, dobre vediac, že sme spoločný štát s Čechmi vytvorili z dvoch príčin - z príbuzenstva a z rozumu, keď to prvé nikdy nekončí a to druhé trvá. Pripadali mi ako novodob slovenský Odysseovia. V duchu naďalej masírovali v povstaleckých kolónach, bojovali pod svojou Trójou, blúdili lesmi, nie d nie nájsť cestu k starému domovu, vábení hlasmi svojich bojovných sirén, zväčša namáhavo žili so svojimi ženami, zložito komunikovali so synmi, ktorí potom práve preto tažko dospievali a zložito zreli. A svojim otcom porozumeli väčšmi až za iného horúceho augusta. Po ňom, ako predtým po rokoch päťdesiatych, bývali roľníci a vojaci akoby už vonkoncom nemali miesto v slovenskom poli, sami tvrdiac, že nie v bojoch a orbach, ale v neskoršej Slovenskej politike svoje osobne aj nadosobné zápasy načisto prehrali. Cítili sa zaskočení, oklamaní, bezradní bez svojich povstaleckých veliteľov, až dojemne veriac, že sa vrátia. A napokon im ostala azda už len jediná príčina k hrdosti - vedomie, že vtedy bojovali aj za mnohých iných, a že mnohí, teraz už celkom iní, bojovali ešte s nimi.

Spomínali to najmä v okamihu našej národnej a štátnej osamelosti. Slovenskí kňazi a učitelia vychovali ich na všeslovanskej a všeľudskej myšlienke bratstva. Trpko niesli nanútené pochody na sever a na východ, vynútené ústupy z hraníc. Do jedného túžili podobať sa generálovi z bradlianskej mohyly, vnímajúc už nie ako roľníci, aj jeho ikarovský osud. A ešte sa mi žiada dodať, že svoje minule aj prítomné Slovensko videli dvojmo, sklamaní v presvedčení, že iné už ani nebude.

Demokraticky senátor za štát Arkansas James William Foolbright vo svojej knihe "Pýcha moci" súdi, že sú dve Ameriky - Amerika Abraháma Lincolna a Amerika Teddyho Roosvelta. Jedna štedrá a ľudská, druhá hlboko sebecká, jedna sebakritická, umiernená a rozvážna, druhá pompézna, spupná, autoritatívna. Áno, aj Slovenská boli pre povstalcov dve, lebo tiež v ňom zakúšali dve morálky, dva výklady vlády a moci - pred povstaním a najmä po ňom. Povstalcom prichodílo robiť, medzi obidvomi Slovenskami rozdiel, d] deliacu čiaru. Na jednom lipli, kým s tým druhým, a nielen počas povstania, sa sporili, to jedno, im blízke a drahé bránili, tým druhým to prvé znepokojovali, aby mu nikdy načisto neustúpilo. Bojovali, niet pochyb, aj o budúcu podobu svojho domova.

Národné pomysly, skutky a deje sa len tak nevrstvia na seba, ani len tak volne na seba nenadväzujú, pretože ony sa večne a neraz prudko sporia a predovšetkým sa jednostaj prelínajú. Povedzme si to hoci tak, že jedny bez druhých byt nemôžu, ba jedny bez druhých ani nevznikajú. Slovenské národné povstanie sa zrodilo v tých pomeroch, ktoré tu vládli, a my sme tentoraz, povedzme si, nemuseli svoj zápas o slobodu pripravovať vo Viedni či v Petrohrade, v Ríme či v Paríži, ale doma. Tu si dodám, nemôžem nijako odmyslieť fakt obmedzenej síce, ale predsa vlastne] správy zeme, aj keď ta správa bola tým druhým Slovenskom, kým povstalcom ležalo na srdci zachrániť to prvé.

"Väčšinu z toho, čo som tu prežil, som nechcel. " Týmto zvolaním plným horkosti končí listovanie v pamäti lekárnik Eugen Filadelfy, inak jedna z mojich literárnych bytosti. A týmto zvolaním nekonči len svoj denník, ale aj svoje všetko, čo mu tu bolo súdené a prisúdené. Medzi pocitmi lekárnika z konca rokov štyridsiatych a autorovými z konca rokov sedemdesiatych, ako medzi pocitmi generácie v zrelom veku na konci rokov tridsiatych či šestdesiatych, aj iných, niet na Slovensku vskutku väčšieho rozdielu. Takmer všetky museli prežiť a prežívať tie dejiny, o ktoré sa zväčša nepričinili. Také sú doterajšie osudy nášho domova a naše privátne v ňom. A málokedy sme sa vedeli nám cudzím a nám nanúteným dejinám vzpriečiť. A tak čím dlhšie hľadím na svet a spoznávam naše dejiny a zakúšam rozličnosť zmien, čím väčšmi si uvedomujem, že naozaj väčšinu z toho, čo som tu zažil, som nechcel, že väčšinu z toho, čo som tu zažil, nechcela zakaždým väčšina občanov tejto zeme, tým väčšmi a čoraz väčšmi si vážim a ctím ľudí, ktorí v tom dávnom roku 1944 povstali proti tomu, čo nechceli, a za to, o čo už nechceli prísť.

V Slovenskom národnom povstaní spoznávam celú našu vtedajšiu krajinu, jej minulosť, tamten čas, kultúru, politiku a mentalitu ľudí. Ocitli sa v jednom ohni, ohnisku v okamihu, čo sa u nás zriedkakedy stáva, naozaj zriedkavo sa nám to stáva jedným celkom. A akú to malo silu! A dalo nám, budúcim, hneď dve lekcie. Vojenskú a morálnu. Vojsko šlo do Slovenského národného povstania aj po svoje sebavedomie, ako aj zmyť porážky a urážky, za obsadené kraje, ústupy z hraníc, pochod za Suchu horu, na Kubaň. Zrazilo sa s nepriateľom, onedlho, žiaľ, aj to jedno Slovensko s druhým.

V lete v roku 1944 bolo Slovensko vojenský prepadnuté. Čo máme na tom skúmať? Že nás prepadol spojenec? O našich spojencoch si ilúzie robiť nemôžeme. Neprídu, keď pomoc potrebujeme, a prídu, keď nechceme. A ešte predtým nás nezabudnú vydierať. Sme buď nesamostatní alebo osamelí. Trápi nás azda na Slovenskom národnom povstaní československá vojenská doktrína? Lepšej vtedy nebolo. A dnes je? Čo sa tu, v strede európskeho kontinentu, odvíja inak ako v paradoxoch. Teda v auguste roku 1944 bolo Slovensko vojensky prepadnuté, a to "do zbrane" nevyriekla vláda. Nie, naopak. "Do zbrane Slovensko" povedalo najmä vojsko, jeden z tých vskutku prvých slovenských generálov, ktorí sa z vojny nevrátili a roky sme na nich nesmeli ani len spomenúť.

So Slovenským národným povstaním si akosi nevedela rady ani jedna z našich povojnových vlád. Bude kus pravdy na tých dvoch Slovenskách. A čo možno vyčítať vojsku, keď vystúpilo na obranu zeme, a čo, že vystúpením povstalcov na obranu zeme vskutku vystúpili aj proti vláde? Je obrana vlastného domova menej ako vláda, ktorá vyznamenáva protivníka? A či si práve preto povstalecké vojsko nemáme vážiť?

Vláda vystúpila proti povstaniu, čim rozhodla o svojej budúcnosti. Viem, jej úloha, hra i dohra boli tragické. Jej údel historicky a ľudsky vonkoncom tu nezamýšľam zľahčovať, tým menej znevažovať. Napokon, sotva viem už o nej všetko, preto si sám myslím, že je čas preveriť všetky dobové svedectvá, naše staré omyly, ktorých sme sa dopustili pri hodnotení všetkého, čo sa nám do nášho zjednodušením znehodnoteného a celkom spolitizovaného dejepisu nehodilo. Sotva však môžeme už opraviť, tým menej zmeniť skutočnosť, že sa vláda proti povstalcom postavila. A tak nám vláda s povstalcami, či už v dejepise alebo v našom vedomí, na jednom a tom istom slovenskom vŕšku neležia.

Neraz sme sa vzpriečili osudu. Raz nemohutne, inokedy mohutne, ale bez účinku. Vlastne len raz mohutne aj účinne. A neboli sme porazení. Áno, v povstaniach nehynú len ruže, v revolúciách nevytínajú len ľalie, ale aj celé rody s ľaliami. Je to trpké, bolestné, komplikuje to našu vnútornú potrebu prijať, vlastné dejiny bez zvyšku a jedinej výhrady. Ale takých dejín niet. Ako niet, pokiaľ viem, jediného národa, ktorý by zapochyboval o svojom boji za slobodu, za potrebu byt, trvať a pokračovať, byť a vynútiť si do budúcnosti tú rovnosť medzi rovnými, bez ktorej akoby ho ani nebolo.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem aj ja. Prosím pána poslanca Báránya.

↑ ZA 17.1 Poslanec E. Bárány zdôrazňuje SNP ako kľúčový symbol boja proti fašizmu, spojenie národného záujmu s demokraciou a Európou a vyzýva podporiť 29. august ako štátny sviatok.

Vážené dámy, vážení páni,

dovoľte mi už len niekoľko stručných téz, myslím, že k veľmi závažnému problému, ktorým sa dnes zaoberáme. V histórii každého národa sú dátumy symbolizujúce rozlične udalosti. Hlásiť sa musíme ku všetkému, čo tvorí slovenské dejiny. Z histórie si vyberať nemožno. Všetka je naša, či chceme alebo nie. Môžeme si však vybrať, na čo chceme z našej histórie nadviazať. Týmto výberom vyjadrujeme, k akému odkazu sa hlásime, a rozhodujeme sa, aj kam chceme kráčať.

Slovenské národne povstanie patri k tým málo chvíľam, kedy sa Slovákom podarilo zároveň bojovať za národnoštátny záujem Slovenska a zapojiť sa do humanistickej a demokratickej línie vývoja Európy. Slovenské národné povstanie postavilo Slovensko, ako tu už dnes bolo viac razy spomenuté, do víťazného spojeneckého tábora a umožnilo mu vstúpiť do obnoveného Československa vo výhodnejšej pozícii, ako bolo pred Mníchovom. Je činom, ktorým sa naša krajina pozitívne zviditeľnila vo svete. Slovenské národné povstanie bolo činom vysoko národným, lebo ním slovenský národ povedal jasne nie fašistickému režimu a zároveň nám otvorilo dvere do demokratickej Európy. Zúčastnili sa ho príslušníci mnohých národov. Boj proti fašizmu aj na Slovensku spojil občanov bývalého Sovietskeho zväzu i Spojených štátov amerických. Za zvlášť dôležitú považujem účasť príslušníkov tých národov, ktorých vlády ostávali vazalmi Nemecka, a aj účasť samotných Nemcov. Ich účasť v Slovenskom národnom povstaní bola hrdinstvom dvojnásobným. To platí aj o účasti našich maďarských spoluobčanov.

Dovolím si zareagovať na niektoré momenty z predchádzajúcej diskusie. Používať "hospodárske úspechy" Slovenského

štátu ako argument proti Slovenskému národnému povstaniu sa mi zdá byt prinajmenšom otázne. Išlo totiž o režim, ktorý z rasových dôvodov poslal desaťtisíce vlastných občanov na smrť. Dovolím si pripomenúť z desaťročí po Slovenskom národnom povstaní, že výročie začiatku Slovenského národného povstania bolo štátnym sviatkom vždy v krátkych chvíľach demokratizácie, demokracie na Slovensku po vojne. Hneď po vojne a koncom rokov šesťdesiatych. Myslím si, že odkaz Slovenského národného povstania môže nie rozdeľovať, ale spájať. Odkaz boja proti fašizmu môže byt základom nie rozdelenia Slovenska, ale spojenia na myšlienke humanizmu, ktorá je samotným protipólom fašizmu. Myslím, že Slovenské národné povstanie je najvýznamnejším pozitívnym symbolom našej novodobej histórie. Preto som sa podpísal pod návrh zákona o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky a prosím aj vás o jeho podporu.

Ďakujem. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem aj ja. Ako ďalší sa do rozpravy prihlásil prvý podpredseda pán Weiss.

↑ ZA 11.2 Prvý podpredseda SNR P. Weiss obhajuje 29. august ako jasné prihlásenie sa Slovenska k antifašistickej a demokratickej tradícii, odmieta relativizovanie vojnových zločinov a vyzýva podporiť štátny sviatok.

Vážené dámy, vážení páni,

všetci súhlasíme, že sme vstúpili na cestu k skutočnej demokracii. Zároveň však dochádza k akémusi paradoxu. Kým napríklad už dnes spomínaní Francúzi sa vyrovnali s pétainovcami a dodnes si ctia a vážia maguistov a netrpia pocitom, že jednoznačným prihlásením sa k univerzálnej európskej demokratickej tradícii, tradícii antifašistického zápasu, sa ako národ rozdelili, u nás sa objavujú hlasy, podlá ktorých by sme sa mali tváriť nad výsledkami druhej svetovej vojny a nad jednoznačným pripojením sa slovenského národa k antifašistickej koalícii rozpačito. Áno, výklad dejín prekrútený a vybielený obmedzenosťou, nech už bola akéhokoľvek pôvodu, treba doplniť, opraviť, dát mu objektívnu a pravdivú podobu. Ale vari to znamená opäť ich obmedzene iba postaviť na hlavu? Áno, povstanie bolo násilným aktom. Na nenásilie sa však vtedy odpovedalo tak, ako nám to predviedli esesáci v Kľaku, Telgárte, Nemeckej, Kremničke. A nepomáhalo im pritom až tak málo Slovákov.

Dámy a páni,

otázku možno postaviť aj takto: ti, ktorí deportovali morálny kredit národa do koncentračných laqrov, ti, ktorí poslali desattisíce židovských spoluobčanov na smrť, majú byť z morálneho hľadiska stavaní na jednu úroveň s tými, ktorí sa už na to nemohli dívať a povstali? Veď takto by sme mohli vlastne pokojne spochybniť nielen zmysel antifašistického zápasu ako celku, ale aj zmysel vyhlásenia, ktoré urobila Slovenská národná rada k deportáciám Židov. A môžeme si položiť aj ďalšiu otázku: potrebuje dnešná Slovenská republika, ktorá slobodne deklarovala svoju zvrchovanosť a prijala svoju ústavu, pre svoju budúcnosť zvrchovaného štátu barličky odvolávania sa na režim, ktorý vznikol a udržiaval sa z vôle Velkonemeckej ríše? Domnievam sa, že takéto barličky Slovenská republika nepotrebuje. Preto nevidím dôvody spochybňovať 29. august ako deň vhodný na vyhlásenie za štátny sviatok a verím, že tato Slovenská národná rada tento návrh podporí.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi Weissovi. Vystúpením pána prvého podpredsedu som vyčerpal všetky prihlášky do rozpravy. Hlási sa pán poslanec Hrnko.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 5.2 Poslanec A. Hrnko relativizuje spor o SNP, upozorňuje na jeho historickú kontroverznosť a vyzýva zvážiť, či 29. august dnes Slovensku pomáha vnútorne aj navonok, alebo či nie sú vhodnejšie symboly.

Vážené dámy, vážení páni,

pôvodne som nechcel vystúpiť v tejto rozprave, ani som nemal pripravený žiaden diskusný príspevok, ale priebeh diskusie ma iritoval, aby som nejaké stanovisko k prerokovanému zákonu prijal resp. dotvaroval.

Dejiny sú tokom rôznych udalostí, ktoré na seba nadväzujú a jedna s druhou súvisí. V dejinách neexistuje žiadna udalosť, ktorá by nebola kontraverzná. Vždy sa na túto udalosť - či už nasledovníci alebo v súčasnosti dívajú z určitého uhla. Uhol pohľadu je zároveň aj uhlom straníckosti, teda čo kto v dejinách obhajoval a čoho sa v dejinách stránil. Samozrejme, nikto nespochybňuje napríklad udalosť 14. júla 1789 - francúzsku revolúciu, i keď jej priebeh bol spájaný s gilotínami, a tam, kde gilotíny nemali a kde nestačili guľky, dokonca jeden z protagonistov francúzskej revolúcie Fousche použil kartáče, teda delostreleckú streľbu na popravy ľudí v Lyone, kde za ideály revolúcie bolo popravených vyše 30 000 ľudí. Preto by som v princípe odmietol všetky argumenty, ktoré sa kladú na váhu jednej alebo druhej strany, v ktorých sa spomínajú obete či už jednej alebo druhej strany. Pri dejinných udalostiach vždy treba hodnotiť to, akou mierou prispeli k pokroku, akou mierou prispeli k napredovaniu spoločnosti a akou mierou sú alebo sa prihovárajú nám ako súčasníkom.

Boli obdobia, keď spomenúť Slovenské národné povstanie s prívlastkami slovenské a národné bolo viac-menej niečo podozrivé, keď sa hovorilo o povstaní slovenského ľudu, len aby sa tam nemuselo spomenúť, že to bolo slovenské a národné povstanie, a zároveň účastníci povstania úpeli vo väzniciach totalitného režimu. Boli obdobia, napríklad roky šesťdesiate, keď, ako povedal jeden historik, i gardisti pokladali za česť a hrdili sa tým, že bolo Slovenské národné povstanie. To bolo obdobie, keď sa Slovensko snažilo vymaniť z centralistického jarma novotnovského režimu a smerovalo k federácii, a práve existenciou Slovenského národného povstania sa zdôvodňovalo to, čo sa potom v roku 1968 aj stalo skutočnosťou. Boli obdobia, keď sa Slovenské národné povstanie dostalo opäť do určitých kražov politickej moci a zdôvodňovala sa tým legitimita a legitimnosť totalitného režimu.

Dnes je obdobie iné, a opäť, či už z tej strany alebo z onej strany sa staviame k Slovenskému národnému povstaniu. A priori by som odmietol, čo povedal pán prvý podpredseda Weiss ohľadom toho, ako sa niektorí ľudia stavajú k povstaniu, a klasifikovať to ich vzťahom k bývalej Slovenskej republike z rokov 1939 až 1945. Slovenská republika z tohto obdobia je minulosťou, ktorá by už nemala čo hovoriť národnoemancipačným snahám Slovákov, pretože dnes by sme mali vychádzať z dnes existujúcej Slovenskej republiky a túto Slovenskú republiku by sme sa mali snažiť zaradiť do medzinárodných súvislostí, do medzinárodných vzťahov.

Ako keby sme ani neboli Slováci, teda musím povedať, že v tomto sa opäť prejavujeme ako Slováci, vždy prichádzame s niečím post festum, vtedy, keď už daná udalosť, daná vec by mala byť súčasťou histórie a mala by byť na stránkach učebníc vysvetľovaná ako niečo, čo sa stalo, čo národ prežil a čo je určitým spôsobom aj sprítomnené v našej súčasnosti. Keď bolo štyridsiate výročie skončenia druhej svetovej vojny, konali sa po celej západnej Európe veľké oslavy počnúc obrovskou parádou v roku 1984 na pláži v Normandii, kde bolo vylodenie spojencov počas druhej svetovej vojny. Tieto parády skončili v podstate štyridsiatym výročím skončenia vojny. V tomto roku, podlá mojich informácii, neviem to presne, ale myslím si, že prakticky všetky európske krajiny zrušili štátne sviatky viažuce sa k druhej svetovej vojne. Zrušili ich z toho dôvodu, že budúcnosť Európy by mala byt budúcnosťou integrovanej Európy, kde už netreba robiť rozdiely medzi víťazmi a porazenými, ale kde sa treba jednoznačne snažiť o zjednotenie na vyššom princípe, na prekonaní minulosti. To je to, v čom prichádzame neskoro. V čase, keď Slovenské národné povstanie bolo sučasťou nášho života, bolo v podstate mimo obliga a dostalo sa maximálne na úroveň pamätného dňa.

Keď budeme hlasovať, musíme si skutočne dať otázku, čo tento sviatok, 29. august, nám bude hovoriť dovnútra, nám, Slovákom, a čo nám tento sviatok bude hovoriť navonok. Ak si myslime, a po slobodnom zvážení sa rozhodneme, že tento sviatok má svoj náboj, ktorý treba zhodnotiť, budeme musieť hlasovať tak, že sviatok schválime. Ak si myslime opak, mali by sme zvážiť, či nie sú vhodnejšie udalosti. Nebudem odporúčať ako hlasovať, myslím si, že je to otázka každého z nás, otázka nášho vedomia a svedomia.

Ďakujem.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Hrnkovi. Hlási sa pán poslanec Kliman. Predtým sa ešte s faktickou poznámkou prihlásil pán poslanec Lauko.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 18.1 Poslanec P. Lauko odmieta tvrdenie o náboženských narážkach v diskusii a žiada spresnenie, kde mal poslanec Neuwirth spomínať evanjelikov.

Ospravedlňujem sa, že som nezareagoval hneď, ale nie je dobre, keď sa pri jednom probléme otvárajú ďalšie problémy. Prekvapila ma na záver vystúpenia pána Koncoša poznámka o tom, že sa tu spomínali medzi riadkami evanjelici. Možno viem horšie čítať medzi riadkami, ako pán poslanec Koncoš, ale nič také som v prejave a vystúpení pána poslanca Neuwirtha nezistil. Preto sa pýtam pána poslanca Koncoša, v ktorej pasáži to bolo.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem. Pán poslanec Kliman.

↑ ZA 19.1 Poslanec L. Kliman z osobnej skúsenosti obhajuje SNP ako najväčší morálny a historický čin národa, odmieta jeho relativizáciu a vyzýva hlasovať tak, aby Slovensko nezaprelo vlastné dejiny.

Dámy a páni, vážení prítomní,

dôkazom toho, že som naozaj nebol pripravený na toto vystúpenie je to, že som nepodal ani prihlášku. Musím však vystúpiť nie preto, aby som agitoval za tento zákon. Musím vystúpiť preto, aby som sa mohol bez sklopeného zraku vrátiť na hroby svojich rodičov, na hrob otca, ktorý bol v odboji, bol partizánom, na hrob matky, ktorá taktiež bola v odboji. Otec zomrel pred jedenástimi rokmi ako prostý dôchodca bez akýchkoľvek zásluh vytlčených na tom, že v povstaní bol. Matka umrela pred mesiacom. Keby som to nepovedal, nemal by som odvahu sa na tieto hroby vrátiť a na svojich rodičov s úctou spomínať.

Prečo nám vadí, že počas 42 rokov bolo vyzdvihované Slovenské národné povstanie, že ho minula moc takto používala? Prečo nám nevadí to, že červená farba je aj v našej zástave? Prečo nám nevadí to, že tým istým slovenským jazykom, ktorým sa tu dnes hovorí, sa hovorilo 40 rokov? To je rovnaká demagógia, ako keby niekto kritizoval to, že sa takto staviame k Slovenskému národnému povstaniu.

Ospravedlňujem sa, že hovorím nesystematický, ale napríklad musím zareagovať, na to, že sa tu jedným dychom spomínala najväčšia tragédia ľudských dejín súčasne s najsvetlejším okamžikom dejín slovenského národa, a to tak, že sa dávali takmer na rovnakú úroveň. Pochovať fašistu k tomu, ktorý proti nemu bojoval, pochovať, bojovníka za slobodu vedľa okupanta a podobne mi pripadá ako veľmi zvrhlá filozofia. Je mi ľúto, ak niekto, ktokoľvek, i v tejto miestnosti ak takí sedia, i ďalší, bol v priebehu 42 uplynulých rokov prenasledovaný, tým horšie, ak teda doplatil dvanástimi rokmi svojho života, možno nespravodlivo. Rôzne krivdy, ktoré sa možno v minulosti diali. Ale prečo to má odniesť Slovenské národné povstanie? Prečo za to majú platiť morálnu daň ti, ktorí už dnes nežijú, ktorí za to, že sa tu dnes hovorí slovensky, položili svoj život? Ktorí o takom niečom, že sa nejaké deformácie budú robiť, že ktosi bude znova trpieť, nemali ani poňatie?

Preto mnou veľmi otriasli niektoré pasáže vystúpení pána Brňáka, Neuwirtha a Feketeho. Pripadajú mi ako zlý sen a som z toho otrasený. Nie tie návrhy na zaver, ktoré povedali, nech je to "pamätný deň", alebo nech to je žiadny deň, ale argumentácia, ktorou sa argumentovalo. Zamyslime sa nad tým, čo sme v týchto vystúpeniach počuli, čo sa tu obhajovalo. Mne z toho ide, mráz po chrbte. Slovenské národne povstanie je jednoznačne najväčším klenotom, a to nezávisle na tom, či si to dnes uvedomíme alebo nie, pretože takto ho prijali a je vo vedomí národov Európy a celého sveta. Nezapierajme teda sami seba. Neponížme sa k tomu pocitu hanby.

V Slovenskom národnom povstaní - zopakujem to - boli nielen Slováci, ale boli tam Češi, Maďari, Francúzi, JuhoSlovania, Poliaci, bol to teda internacionálny odboj proti nejakému útlaku. Bola tam Kremnička, Nemecka, Kľak, boli koncentračné tábory, boli genocídy, a to všetko, keď dnes máme o tomto hovoriť, a rozhodovať, akoby nebolo. Samozrejme, ja budem za tento zákon hlasovať, nechcem vás agitovať, ale chcem vás poprosiť, aby sme hlasovali tak, aby sme neukázali svojim hlasovaním, že neovládame dejiny svojho národa a že sme si teda tuto jeho najslávnejšiu kapitolu nezaslúžili.

Ďakujem za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi. Pán podpredseda Prokeš.

↑ ZA 20.1 Podpredseda SNR J. Prokeš ľutuje politizáciu témy a odmieta návrh, lebo ho chápe ako oslavu boja proti vlastnej štátnosti, čo mu bráni podporiť hlasovanie.

Vážený pán predseda, vážená slovenská vláda, vážená Slovenská národná rada,

mňa strašne mrzí, že otázka 29. augusta sa stala vlastne politickým bojom, pretože v dnešnej chvíli tu v skutočnosti asi nejde o to, či chceme oslavovať 29. august, ale o niečo iné, čo si môžeme prečítať v dôvodovej správe. Dňa 29. augusta 1944 povstal slovensky ľud i príslušníci národnosti žijúcich na Slovensku proti totalitnému režimu, ako aj proti nacistickému okupantovi, s myšlienkou vytvorenia slobodného demokratického Československa. A tak v otázke boja proti fašizmu, dnes, keď si uvedomíme - nech sa na mňa kolegovia z SDĽ nehnevajú -, aký je ich postoj k samostatnej slovenskej štátnosti, sa nám tu vlastne podsúva otázka toho, že budeme oslavovať myšlienku boja proti vlastnému štátu. A bohužiaľ, musím konštatovať, že toto je veta, ktorá mi znemožňuje zúčastniť sa hlasovania.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem. Hlási sa ešte niekto do rozpravy? /Nikto. /

Ak sa už nikto nehlási ani s faktickou poznámkou, vyhlasujem rozpravu o prvom bode programu za skončenú.

Pýtam sa pána Kanisa, či sa chce vyjadriť za navrhovateľov.

↑ ZA 1.2 Poslanec P. Kanis ako navrhovateľ obhajuje SNP ako masový, protifašistický a hodnotový čin Slovákov, dôležitý pre historickú pravdu, identitu aj medzinárodný obraz Slovenska, a vyzýva schváliť 29. august za štátny sviatok.

Vážený pán predseda, ctené dámy, vážení páni,

nedá mi, aby som nevystúpil za navrhovateľov k niektorým pripomienkam a otázkam, ktoré tu boli prednesené. Ako chápeme historickú pravdu? Chápem historickú pravdu ako dialóg prítomnosti s minulosťou, v ktorom nejde o znásilňovanie histórie pre dnešok, v ktorom nejde o falšovanie historickej reality, v ktorom nejde o momentálny politicky utilitarizmus, ale v ktorom ide o hodnoty, na ktoré súčasné generácie a prítomní politici, aj Slovenská národná rada, môžu nadväzovať. Pri hľadaní pravdy histórie nejde iba o to, kto, čo, kedy a kde, ale v mene čoho, v akom zmysle, pre aké hodnoty. A myslím si, že aj dnes si uvedomujeme, že tvoríme históriu. Táto Slovenská národná rada tvorí históriu, jednu z najvýznamnejších časti v dejinách slovenského národa. Preto postupujme, a nielen pri tomto našom návrhu, ale aj pri iných, pozorne, zodpovedne. To, čo robíme, bude predmetom historických výskumov. Čo robíme, to bude predmetom hodnotenia. Možno potom historici, možno Slovenská národná rada opäť bude v rozpravách riešiť tieto otázky, a nie jednoznačne.

Sme na križovatke vlastných dejín. Ak sme na križovatke vlastných dejín, potom by sme sa mali asi z historického nadhľadu dívať aj na Slovenské národne povstanie. Neposúvať do popredia len niektoré individuálne negatívne javy, ale vidieť túto udalosť v jej historickom dosahu. Nikto nepochybuje o tom, že Slovenské národné povstanie je mnohovrstevná historická udalosť. A ako to býva v takýchto udalostiach, sú stelesnením drámy života a niekedy aj ukazujú, aký je vo vojne lacný život. Plne súhlasím s tým, že pieta je potrebná aj pri tejto historickej udalosti. Nenávisť nemôže byť večná. Preto sa prihováram aj za tých, ktorí požadujú, aby sa udržiavali nielen povstalecké hroby, ale aj hroby Nemcov, ktorí tu padli a ktorých tu ich fuhrer poslal do nového lebensraumu, kde našli smrť. Myslím, že vo všeobecnej demokratickej a morálnej hodnote všetkých, ktorí sa hlásime k demokracii, by malo byť aj odpúšťanie. Osobne sa k tomu hlásim.

Ale čo je faktom? Nezvratným faktom o Slovenskom národnom povstaní je, že to bolo povstanie protifašistické, že bolo slovenské, že bolo národné, že bolo masové, že to bola akcia vopred organizovaná, že sledovala konštruktívne východiská pre budúcnosť slovenského národa, a je prirodzené, že po skúsenostiach s prvou republikou to bola akcia, ktorá hľadala sociálnu spravodlivosť v novom usporiadaní a hľadala princíp rovného s rovným. Preto pri niektorých pripomienkach, ktoré tu boli - prirodzene, rešpektujem názor každého, vlastne rešpektujeme sa navzájom -, sa predsa len musím zastaviť.

Áno, pán poslanec Brňák veľmi správne postihol, že jedným z hlavných politických zámerov navrhovateľov slovenského národného povstania za štátny sviatok je signál k medzinárodnému spoločenstvu. Mnohí z vás možno si pamätajú, alebo pán poslanec Hrnko, ktorý robil v historiografií, zrejme dobre pozná úsilie Beneša a jeho mystifikaciu, ktorou chcel

Slovákom nalepiť vinu za rozbitie republiky a spochybniť ich pred svetom, že je to národ, ktorý odmieta západnú demokraciu. A nebola iba jedna takáto mystifikácia, alebo iba jeden takýto prípad.

Nedávno som mal možnosť spolu s prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady stretnúť sa s významnými talianskymi politikmi - pánom Spadolinim, Fanfanim, Napolitanotn, v ktorých mysli dnešné snaženie Slovenska, súčasný emancipačný boj, akoby bol dákou ozvenou bývalého fašistického Slovenského štátu. To je realita svetovej verejnej mienky. To si nevymýšľajú navrhovatelia, ale navrhovatelia, tak ako pán poslanec Brňák správne postrehol, sledujú aj tento akcent. Myslím si, že to, aká je svetová verejná mienka o Slovensku, by zrejme stálo za jednu rozpravu alebo interpelácie, ale je to skutočnosť, ktorú musíme rešpektovať a musíme vyvíjať aktívne úsilie, bez ohľadu na politické strany, tieto dezinformácie napraviť a ukázať skutočný obraz o Slovensku. /Potlesk. /

Ak sa tu hovorilo o tom, že by boli možné aj iné štátne sviatky, prosím. Navrhovatelia rozhodne nie sú proti iným štátnym sviatkom. Navrhovatelia navrhli tento Štátny sviatok, a nehovoríme, že nepodporíme iné návrhy, ako tu už bolo povedané napríklad Deň ústavy alebo niektoré ďalšie. To je vec istej aktivity a rozpravy v tejto Slovenskej národnej rade.

Nemôžem sa však stotožniť, s tým, že história ako keby sa rozpadla, ako keby to boli iba fragmenty podľa toho, kde kto stál. Nepochybne, že každý, kto bol na tej alebo inej strane povstania a v iných historických udalostiach, vidí veci inak. Ale história nie je rozbitý pohár. To nie je sklenná drť, ktorú po desaťročiach zbierané. Postoje boli čímsi charakteristické, istými hodnotami, a myslím, že na niektoré chceme nadväzovať.

To, ako sa hodnotí Slovenské národné povstanie, napríklad čoho bolo začiatkom, prípady, keď sa pripisuje povstaniu to, čo bolo neskôr, myslím si, že to, čo vyčítate neskoršiemu vývoju, je historická pravda, ale treba si zas uvedomiť to, že od novembra 1943, od Teheránskej konferencie sa Slovensko dostalo do sovietskej sféry vplyvu, a mnohé z toho, čo sa dialo na Slovensku, najmä v širších medzinárodno-politických súvislostiach, sa odvíjalo od dohôd neskorších víťazných politických spojeneckých veľmocí. Na toto nemôžeme zabudnúť. Nemôžeme napríklad zabudnúť, ani na to, že na jeseň 1944 bolo takmer všetkým vrstvám vo vtedajšom režime, nielen v tých zložkách, ktoré boli v opozícii alebo ktoré boli v ilegalite, ale aj tým, ktoré boli pri moci, bolo jasné, že treba hľadať. riešenie, ako si zachovať, vlastnú tvár alebo dobré pozície po vojne. To, že Hitler prehrá, že fašizmus prehrá, že Nemecko prehrá, bolo na jeseň 1944 úplne jasné. Všetky tri prúdy, ktoré boli, ak zoberiem Beneša a londýnsku vládu, ak zoberiem potom jednotlivé zložky ľudáckeho režimu, ak zoberieme aj prípravy povstania, všetky sledovali istým spôsobom dostať sa z tejto zlej historickej situácie a zachovať nejaké východiskové pozície pre slovenský národ.

So záujmom som si vypočul vystúpenia za jednotlivé strany. Dovolím si teraz odcitovať z iného vystúpenia. Citujem: "Každý rok si koncom augusta pripomíname výročie, ktoré napriek rôznym premenám spoločnosti zostáva natrvalo svetlým bodom našich novodobých dejín. Pred 47 rokmi" - lebo to bolo minulý rok. - "náš národ svojím činom upútal pozornosť Európy a dokázal, že humanitu, slobodu a demokraciu stavia nad všetky ostatné hodnoty. Odmietol život podriadený lži o iných národoch a nenávisť voči nim. Prihlásil sa k pravdivému pohľadu na svet okolo seba a postavil sa po boku tých, ktorí čelili najväčšiemu zlu ohrozujúcemu cele ľudstvo. " Tieto myšlienky si veľmi vážim. Predniesol ich predseda vlády Slovenskej republiky pán Ján Čarnogurský na oslavách 47. výročia Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Preto ma prekvapuje vystúpenie pána Neuwirtha, ale zrejme to bude otázka posunu názorov na túto udalosť. Chcel by som sa tvrdo ohradiť voči tomu, čo povedal pán Neuwirth, kto išiel do povstania zo ziskuschtivosti. No, odpovedajme si na túto otázku: Kto len išiel zo ziskuchtivosti? Bol by som veľmi rád, ak by to mohol konkretizovať.

Jedna myšlienka, ktorá tu bola vyjadrená aj vo vystúpení pána Neuwirtha aj pána Feketeho však je takou závažnou myšlienkou, že sa o nej musím širšie zmieniť. Pán Neuwirth tu hovoril o tom, že Slovenským národným povstaním sa začala tragédia slovenského národa, že to bol čierny deň. Pýtam sa: Môže pán poslanec Neuwirth uviesť, aké slovenské jednotky bojovali proti Slovenskému národnému povstaniu? Boli to len pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a nemecké vojsko. Žiadna iná slovenská jednotka proti povstaniu nebojovala.

K tomu, čo tu povedal pán Fekete, že vojna nikoho tak nepostihla, ako nás, pretože samostatný štát zanikol, chcel by som povedať iba toľko, že od samotného vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sami ľudáci chápali vznik tohto štátu ako núdzové riešenie. O tom, že chápali Slovenský štát ako štát z núdze nebolo pochýb ani počas jeho existencie a tým menej pochýb bolo v jeseni 1944.

Možno by tu bolo treba rozprávať o tom, ako vznikol Slovenský štát. Nepochybne boli to veľmi zložité okolnosti. Nechcem tu vyvodzovať nejaké kritiky a odsudzovania. Bol to istý spôsob riešenia veci v konkrétnej historickej situácii, ale musím pripomenúť, že sa vznik a existencia Slovenského štátu chápala ako existencia štátu, ktorý vznikol z núdze. To, že sa vtedy Slovenska nedostalo na program dňa, má reálne vysvetlenie - preto, že na rade bolo Poľsko.

Ctené dámy, vážení páni,

dostali sme pred začiatkom rokovania aj jeden materiál, v ktorom skupina slovenských historikov v podstate zaujala inú pozíciu, ako tá skupina historikov, ktorá podporuje Slovenské národné povstanie. Je prirodzene, že historici majú rozdielny pohľad, pretože aj pre historiografiu zrejme piati, že večný je strom poznania. Ale myslím si, že tie hodnoty, pre ktoré skupina navrhovateľov navrhuje 29. august - pričom si chce osvojiť aj pozmeňujúce návrhy, ktoré dala slovenská vláda - sú hodnoty, na základe ktorých je oprávnené, aby Slovenská národná rada prijala 29. august ako štátny sviatok.

Ďakujem vám za pozornosť. /Potlesk. /

Predseda SNR I. Gašparovič:

Ďakujem pánovi poslancovi Kanisovi. Chcem sa spýtať pani spoločnej spravodajkyne výborov, či chce vystúpiť.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Vážený pán predseda, vážené dámy, vážení páni,

poprosila by som vás o 15-minútovú prestávku, ak to pán predseda dovolí, aby som mohla spracovať všetky návrhy a predniesť ich plénu. Ďakujem.

Predseda SNR I. Gašparovič:

Je 15. 35 hodín, stretneme sa o 15. 50 hodine.

/Po prestávke. / Prvý podpredseda SNR P. Weiss: Dámy a páni,

dovoľte, aby som vás pozval do rokovacej miestnosti, prikročíme k hlasovaniu o návrhu zákona. Prosím, aby sme umožnili pani spoločnej spravodajkyni výborov vystúpiť. Odovzdávam slovo pani spoločnej spravodajkyni.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Vážený pán predsedajúci, vážené predsedníctvo, vláda, vážené dámy a páni poslanci,

konštatujem, že v diskusii vystúpilo 14 poslancov, ktorí predniesli tri pozmeňujúce návrhy. V súlade s ustanovením ods. 2 § 26 rokovacieho poriadku budeme o návrhoch hlasovať v poradí, ako boli predložené. Preto sa najprv vyjadrime k návrhom, ktoré boli uvedené v spoločnej správe číslo 28a. Nakoľko nikto z diskutujúcich nenavrhol vyňať niektorý z bodov na osobitné hlasovanie, navrhujem o týchto 4 bodoch hlasovať an blok. Odporúčam ich prijať.

Prvý podpredseda SNR P. Weiss:

Dámy a páni, budeme sa prezentovať.

Prezentovalo sa 121 poslancov.

Konštatujem, že Slovenská národná rada je uznášaniaschopná.

Kto je za návrhy obsiahnuté v spoločnej správe, o ktorých budeme hlasovať an blok, nech stlačí hlasovacie zariadenie.

/Za návrh hlasovalo 93 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovali 2 poslanci. / Kto sa zdržal hlasovania. /Hlasovania sa zdržalo 26 poslancov. /

Konštatujem, že tieto pozmeňovacie návrhy boli schválené.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Ako prvý pozmeňujúci návrh predložil pán poslanec Neuwirth. Ide o návrh na zákon Slovenskej národnej rady zo dňa 29. septembra 1992 o vyhlásení 29. augusta za pamätný deň celonárodného všeobecného zmierenia. Prečítam text: "Slovenská národná rada vedomá si významu Slovenského národného povstania v dejinách slovenského národa, kedy sa na ochranu ľudstva proti nacizmu, ale i na ochranu slovenskej štátnosti, zoradili do boja statoční synovia slovenského národa a ďalších národov, chce oceniť premnohé obete na životoch a vzdať im poctu tým, že prijíma nasledujúci zákon o 29. auguste, ktorým sa v roku 1944 začali bojové akcie povstania. Slovenská národná rada sa uznáša na tomto zákone: 29. august je pre Slovenskú republiku pamätným dňom celonárodného všeobecného zmierenia. Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia. "

Nakoľko tento návrh zákona neprešiel legislatívnym procesom a nevyslovila sa k nemu vláda, navrhujem tento pozmeňujúci návrh neprijať.

Prvý podpredseda SNR P. Weiss:

Prosím, prezentujeme sa. /Prezentovalo sa 126 poslancov. / Kto je za pozmeňujúci návrh?

/Za návrh hlasovalo 29 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 61 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 36 poslancov. /

Konštatujem, že pozmeňovací návrh pána poslanca Neuwirtha nebol prijatý.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Druhý pozmeňujúci návrh predložil pán poslanec Fekete, ktorý navrhuje, aby bol 29. august vyhlásený za pamätný deň Slovenskej republiky.

Nakoľko tento návrh neprešiel legislatívnym procesom, nevyjadrila sa k tomu vláda, navrhujem tento návrh neprijať.

Prvý podpredseda SNR P. Weiss:

Prosím, prezentujeme sa.

/Prezentovalo sa 127 poslancov. /

Kto je za pozmeňujúci návrh?

/Za návrh hlasovalo 27 poslancov. /

Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 63 poslancov. /

Kto sa zdržal hlasovania?

/Hlasovania sa zdržalo 37 poslancov. /

Konštatujem, že ani tento pozmeňovací návrh nedostal potrebnú väčšinu hlasov.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Tretí pozmeňujúci návrh predložil takisto poslanec Fekete, ktorý navrhuje vyhlásiť 8. február za štátny sviatok

Slovenskej republiky ako Deň technického a humánneho pokroku.

Nakoľko tento návrh neprešiel legislatívnym procesom, nevyjadrila sa k tomu vláda, neodporúčam ho prijať.

Prvý podpredseda SNR P. Weiss:

Prosím prezentujeme sa.

/Prezentovalo sa 127 poslancov. /

Kto je za pozmeňujúci návrh pána poslanca Feketeho?

/Za návrh hlasovali 2 poslanci. /

Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 93 poslancov. /

Kto sa zdržal hlasovania?

/Hlasovania sa zdržalo 32 poslancov. /

Konštatujem, že ani tento pozmeňovací návrh nebol prijatý.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Nakoľko už niet iných pozmeňovacích návrhov, navrhujem hlasovať o zákone ako celku. Odporúčam ho prijať.

Prvý podpredseda SNR P. Weiss:

Prosím, prezentujme sa. /Prezentovalo sa 127 poslancov. /

Kto je za predložený návrh zákona s doplnkami, ktoré sme schválili?

/Za návrh hlasovalo 89 poslancov. / Kto je proti?

/Proti návrhu hlasovalo 12 poslancov. / Kto sa zdržal hlasovania? /Hlasovania sa zdržalo 26 poslancov. /

Zisťujem, že za hlasovalo 89 poslancov, proti návrhu zákona bolo 12 poslancov a 26 poslancov sa zdržalo hlasovania, teda návrh zákona bol schválený. /Potlesk. /

Konštatujem teda, že sme schválili návrh skupiny poslancov na vydanie zákona Slovenskej národnej rady o vyhlásení 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky.

Obsah

Stenografická správa o 6. schôdzi Slovenskej národnej rady konanej 29. a 30. septembra a 1. októbra 1992

Prepis zo schôdze

↑ ZA 1.1 Poslanec P. Kanis za predkladateľov zákona o tom, že slovenské národné povstanie bolo celonárodným ozbrojeným vystúpením proti fašizmu, prihlásením sa k demokracii a Európe a je nezastupiteľným historickým základom slovenskej štátnosti, hodným štátneho sviatku.

↑ ZA 2.1 Poslankyňa A. Draxlerová ako spravodajkyňa informuje, že väčšina výborov aj vláda podporili návrh vyhlásiť 29. august za štátny sviatok, verejnosť sa vyjadrila prevažne súhlasne, a preto návrh odporúča schváliť.

↑ ZA 3.1 Poslanec R. Žingor zdôrazňuje SNP ako kľúčový čin odporu proti fašizmu, medzinárodne významný boj za slobodu a demokraciu, ktorého uznanie za štátny sviatok je podľa neho morálnou povinnosťou národa.

↓ PROTI 4.1 Poslanec P. Brňák spochybňuje vyhlásenie 29. augusta za štátny sviatok, upozorňuje na rozporuplné hodnotenia SNP, jeho neintegračný účinok a varuje pred politickým uzavretím historickej diskusie.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 5.1 Poslanec A. Hrnko odmieta tvrdenie o „chudobnej histórii“ Slovenska a zdôrazňuje, že problémom nie je história samotná, ale jej slabé spracovanie a výklad historikmi.

↔ POZMEŇUJÚCI NÁVRH 6.1 Poslanec A. Neuwirth odmieta 29. august ako štátny sviatok, poukazuje na rozporuplnosť SNP a bratovražedný charakter udalostí a navrhuje ho ustanoviť ako pamätný deň celonárodného zmierenia.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 7.1 Poslanec V. Bajan odmieta obvinenie mladšej generácie z ideologického videnia a zdôrazňuje jej zásluhu na slobodnej diskusii a politických zmenách.

↔ POZMEŇUJÚCI NÁVRH 8.1 Poslanec J. Fekete spochybňuje výklad a význam SNP ako štátneho sviatku, navrhuje ho ponechať len ako pamätný deň a za štátny sviatok odporúča 8. február 1627 ako humánny a európsky historický míľnik Slovenska.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↓ PROTI 9.1 Poslanec J. Slota odmieta SNP ako štátny sviatok, poukazuje na zneužitie povstania po vojne a tvrdí, že Slovensko má vhodnejšie historické dátumy na štátne sviatky.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 3.2 Poslanec R. Žingor oponuje selektívnemu výkladu dejín, pripomína masové hroby obetí nacizmu a zdôrazňuje, že hodnotenie SNP musí zahŕňať celý kontext, nielen jednotlivé incidenty.

↑ ZA 10.1 Poslankyňa H. Gbúrová vyzýva k objektívnemu hodnoteniu SNP, odmieta jeho zjednodušenie či popieranie a zdôrazňuje ho ako univerzálny boj dobra proti zlu hodný štátneho uznania.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↑ ZA 11.1 Prvý podpredseda SNR P. Weiss cituje list protifašistických bojovníkov, ktorí žiadajú uznať 29. august ako štátny sviatok na počesť boja proti fašizmu a obetí za slobodu a demokraciu.

↑ ZA 12.1 Poslanec I. Hudec obhajuje SNP ako zásadný čin odporu proti fašizmu, kritizuje účelové prekrúcanie dejín a vyzýva vnímať povstanie v jeho podstate ako boj o život, slobodu a zvrchovanosť národa.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA ↓ PROTI 6.2 Poslanec A. Neuwirth prirovnáva spory o SNP k sporom o sviatok Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789, obhajuje otvorenú diskusiu, zdôrazňuje potrebu odpustenia, zmierenia a úcty k utrpeniu ľudí nad historickými konfliktmi.

↑ ZA 13.1 Poslanec P. Koncoš z osobnej skúsenosti obhajuje SNP ako celonárodný čin solidarity a obety, zdôrazňuje úctu k obetiam bez nenávisti a podporuje 29. august ako štátny sviatok.

↑ ZA 14.1 Poslanec Á. Duka-Zólyomi obhajuje SNP ako prvý suverénny, pluralitný a medzinárodný protifašistický čin Slovákov, zdroj identity a ľudskosti, ktorý si zaslúži uznanie 29. augusta ako štátneho sviatku.

↑ ZA 15.1 Poslanec L. Polka zdôrazňuje, že verejnosť žiada 29. august ako tichý prejav úcty obetiam SNP, odmieta politizáciu dejín a vyzýva hodnotiť povstanie očami jeho skutočných účastníkov.

↑ ZA 16.1 Poslanec L. Ballek vníma SNP ako jedinečný okamih, keď sa národ postavil proti tomu, čo nechcel, na obranu dôstojnosti a slobody, a zdôrazňuje jeho vojenský aj morálny význam pre identitu Slovenska.

↑ ZA 17.1 Poslanec E. Bárány zdôrazňuje SNP ako kľúčový symbol boja proti fašizmu, spojenie národného záujmu s demokraciou a Európou a vyzýva podporiť 29. august ako štátny sviatok.

↑ ZA 11.2 Prvý podpredseda SNR P. Weiss obhajuje 29. august ako jasné prihlásenie sa Slovenska k antifašistickej a demokratickej tradícii, odmieta relativizovanie vojnových zločinov a vyzýva podporiť štátny sviatok.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 5.2 Poslanec A. Hrnko relativizuje spor o SNP, upozorňuje na jeho historickú kontroverznosť a vyzýva zvážiť, či 29. august dnes Slovensku pomáha vnútorne aj navonok, alebo či nie sú vhodnejšie symboly.

♣ FAKTICKÁ POZNÁMKA 18.1 Poslanec P. Lauko odmieta tvrdenie o náboženských narážkach v diskusii a žiada spresnenie, kde mal poslanec Neuwirth spomínať evanjelikov.

↑ ZA 19.1 Poslanec L. Kliman z osobnej skúsenosti obhajuje SNP ako najväčší morálny a historický čin národa, odmieta jeho relativizáciu a vyzýva hlasovať tak, aby Slovensko nezaprelo vlastné dejiny.

↑ ZA 20.1 Podpredseda SNR J. Prokeš ľutuje politizáciu témy a odmieta návrh, lebo ho chápe ako oslavu boja proti vlastnej štátnosti, čo mu bráni podporiť hlasovanie.

↑ ZA 1.2 Poslanec P. Kanis ako navrhovateľ obhajuje SNP ako masový, protifašistický a hodnotový čin Slovákov, dôležitý pre historickú pravdu, identitu aj medzinárodný obraz Slovenska, a vyzýva schváliť 29. august za štátny sviatok.

Poslankyňa A. Draxlerová:

Poslankyňa A. Draxlerová: