Povstanie v Banskej Bystrici malo pozvoľný začiatok. Na uliciach sa už pred 29. augustom objavovali ozbrojenci v civile, voči ktorým vojenské hliadky nezasahovali. Ozbrojenci mali sovietske samopaly a časť z nich mala červené stužky na čiapkach.

Prvú ich väčšiu akciu, ktorej som bol svedkom, uskutočnili už 28. augusta poobede na hlavnom banskobystrickom námestí. Tu násilne vnikli do liehovaru a obchodu s liehovinami firmy Steiner & Lowy. Bolo počuť streľbu, ktorou si ozbrojenci otvárali sudy, a potom z vystrelených otvorov pili ich obsah. Časť z nich sa hneď opila. Iní vyrabovali obchod s kuchynskými potrebami na protiľahlej strane námestia, a s takto získanými hrncami, vedrami a krhlami zachytávali alkohol zo sudov, ktorý odnášali preč pred prizerajúcimi sa miestnymi obyvateľmi. To trvalo niekoľko hodín, pričom sa nad celým námestím vznášal opar alkoholu. Rabovanie sa náhle skončilo na výkriky "Nemci idú od Dubovej!", načo ozbrojenci behom opustili firmu i námestie a priľahlé ulice, ktoré do piatich minút ostali ľudoprázdne. Nemci neprišli, a tak bez ich prispenia skončila podľa mojich vedomostí prvá partizánska akcia v Banskej Bystrici.

Keď vypuklo povstanie, väčšina obyvateľov mesta sa stavala k nemu odmietavo. V meste mala veľmi silné postavenie HSĽS okrem miestnej časti zvanej Zábava, kde mali vplyv komunisti. Obyvatelia odmietavý vzťah k povstaniu nemali preto, pretože by snáď sympatizovali s Nemeckom, ale preto, lebo boli orientovaní protikomunistický a protičeskoslovensky, čiže proti tomu, o čo v povstaní išlo.

Po úradnom vyhlásení povstania začali partizáni pohon na bezbranných banskobystrických Nemcov, ktorých pochytali a niekoľkých na mieste odstrelili. Osobne som videl mŕtvolu všeobecne známeho spoluobčana, fotografa Rumla na Dolnej ulici, a v Národnej ulici mŕtvolu ďalšieho, veľmi známeho obyvateľa, ale meno si už nepamätám. Takisto som videl aspoň dvoch zavraždených ukrajinských utečencov na vtedajšej hlavnej železničnej stanici.

Prvé dni povstania sa mi spájajú s ďalším nepríjemným zážitkom, na ktorý dodnes neviem zabudnúť. Na Uhlisku som videl zelenkasté civilné nákladné auto, na ktorom bola skupinka 10–15 spútaných vydesených ľudí vo veľmi zúboženom stave. Boli tesne pri sebe so sklonenými hlavami. Boli obklopení civilnými ozbrojencami so samopalmi. Najprv som tejto udalosti nepripisoval dôležitosť. Po 2–3 hodinách som počul hromadnú streľbu z Mičinskej doliny, asi 1,5 km od môjho stanoviska. Potom bolo počuť ojedinelé výstrely a neskôr hukot vracajúcich sa áut. Jedno z nich som videl prázdne. Ešte stále som nechápal, o akú tragédiu išlo. No, na druhý deň sa rozšírila správa, že partizáni strieľajú ľudí na Mičinskej ceste. Vtedy som si uvedomil, že na nákladnom aute som videl ľudí, ktorí boli práve pred beštiálnym zavraždením.

V tomto ovzduší teroru sa každý obyvateľ musel zapojiť do povstania. Ako študenta gymnázia ma pridelili do Evakuačnej kancelárie SNR. Mal som robiť funkciu spojky. Ale v tom všeobecnom chaose ma ani raz nepoužili, ako aj ostatných spolužiakov v skupine. Pretože spolužiaci hrávali karty a fajčili, tak som sa v tom pridal k nim aj ja, hoci som dovtedy nefajčil. Dlho mi trvalo, než som sa zbavil tohto povstaleckého návyku.

Počas celého povstania som mal možnosť počúvať Banskú Bystricu, Bratislavu a Londýn. Kým Bratislava a Londýn vysielali pomerne pravdivo, B. Bystrica bola značne nespoľahlivá a vzbudzovala nereálny entuziazmus predstavou ľahkého víťazstva nad Nemcami, čo bolo príčinou veľkých tragédií.

Po porážke povstania došlo k represáliám Nemcov. Povstanie sa stalo priamou príčinou smrti mnohých známych Banskobystričanov, ako aj iných ľudí, ktorí sa zapojili do povstania. O nemeckých represáliách sa v meste vedelo, čo na nás pôsobilo veľmi deprimujúco i napriek pomernej korektnosti radových nemeckých vojakov. Raz na ulici som si vypočul rozhovor dvoch esesákov, ktorí sa vyslovovali veľmi pohŕdavo o gardistoch, že títo by neboli schopní zavraždiť človeka. Toto bolo v súvislosti s uvedenými popravami vykonávanými Nemcami v okolí B. Bystrice, pri ktorých boli aj gardisti, ale len ako príslušníci strážnej služby.

Na povstanie veľmi nerád spomínam. Každá spomienka ma napĺňa hlbokým zármutkom a veľkou bolesťou nad desaťtisícami nešťastných obetí, ktoré si vyžiadala táto dosial najväčšia tragédia v histórii Slovenska. Povstanie bolo od svojho začiatku nezmyselné a odsúdené na neúspech. Je viac ako isté, že v súčasnej dobe tragické povstanie nijako nezmení obraz o Slovensku.