English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6798
V tom čase som slúžil ako príslušník protilietadlového delostrelectva v Bratislave. V Bratislave sa vtedy nachádzali 4 protilietadlové batérie. Ja som slúžil v tej, ktorá bola umiestnená v Horskom parku. Pozostávala asi zo 150 vojakov a 6 diel.
Vedeli sme, že na strednom Slovensku vypuklo povstanie, ku ktorému sme sa mali pripojiť i my presunom na dané územie. Psychicky nás na to pripravovali niektorí dôstojníci, ktorí okrem iného hovorili, že boj proti Nemecku bude ľahký, krátky a víťazný. Medzi nich patril i veliaci dôstojník batérie por. Babnič. Túto psychickú prípravu narušil prejav gen. Malára, ktorý sme všetci počúvali. Označil povstanie ako predčasné a škodlivé. Po prejave technické prípravy na odchod naďalej pokračovali, ale Babnič dovolil ženatým vojakom z našej batérie, ktorých bolo vyše 10, aby sa sami rozhodli, či sa zapoja s nami do povstania, alebo odídu k svojim rodinám. Slobodným toto rozhodovanie nebolo umožnené. Na túto výzvu všetci ženatí vojaci vystúpili z nastúpenej jednotky, že idú domov. Ale túto výhodu už nevyužili, lebo k nám, nepripraveným na obranu, nečakane vtrhli Nemci. Prikázali Babničovi, aby nás odzbrojil, čo v priebehu asi hodiny vykonal.
Po niekoľkých dňoch, v súvislosti s činnosťou nového ministra Haššíka nám Nemci naše osobné zbrane vrátili a skoro v tom istom zložení mužstva sa obnovila i bojová činnosť našej batérie.
- Detaily
-
Napísal:
- Kategória: Svedectvá doby
- Návštevy: 1030
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8415
Naši historici za totality totálne zdeformovali našu históriu. Je mi strašne smutno, keď sa ešte dnes opierajú o takúto históriu. Bolo by škodou zaretušovať drastické udalosti na povstaleckom území.
V Ružomberku, deň pred povstaním v ňom – 26. augusta, prišli štyria Nemci na aute na Doplňovacie okresné veliteľstvo. Išli z frontu na dovolenku a potrebovali pomoc. Tu ich zajal rtm. Hruboň za pomoci partizánov, a ako mi povedal priateľ rtm. Trstenský z DOV, neskôr ich niekde pri Liptovskej Osade popravili.
Išiel som sa kúpať na Váh k Líškovej. Poobede som začul streľbu v meste. Bežal som domov cez mesto do Rybárpola. Keď som utekal cez parčík popri mestskej nemocnici, zrazu mi guľky frčali okolo hlavy. Musel som k zemi. Vystrčil som vreckovku a tak zohnutý za zábradlím regulácie som sa dostal domov. Tá streľba bola na motocykel–tr oj kolku s troma Nemcami, ktorí išli cez Ružomberok. Na druhý deň som sa bol pozrieť na ňu pri bývalom židovskom cintoríne. Telá mŕtvych už boli odpratané. V prívese rozostrieľanej motorky som našiel ich listy a korešpodenciu. Čítal som ako sa tešili, že prídu domov.
Mestský rozhlas hlásil, že idú Nemci, vraždia ženy a deti a chlapov odvážajú do koncentráku. Vyzýval mužov (i nevojakov), aby sa hlásili v kasárňach. Ľudia rukovali, ale ja som nešiel. Mestský rozhlas tiež oznamoval vyhlásenie stanného práva a zákaz nočného vychádzania.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3357
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8360
Môj nedávno zosnulý otec (ročník 1933, t.j. v predmetnom čase mal 11 rokov, žil v gazdovskom dome na okraji Banskej Belej – vtedy súčasť Banskej Štiavnice) mal na boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč nasledovné spomienky. Keď sa k pučistom nikto dobrovoľne nepridával, v polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla (dnešný okres Žarnovica) a Janova Lehota (dnešný okres Žiar nad Hronom) do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných – neschopných akéhokoľvek manuálneho odporu (bolo tam 79 mužov a 1 žena) preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. Na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov. Sú svedectvá, že ich potrebovali zastreliť len 16, ostatní boli mŕtvi na dehydratáciu. No môj otec celkom farbisto vykresľoval, že jeden z nešťastníkov na kolenách prosil partizánskeho veliteľa, aby ho ušetril, že má 3 malé deti. „Ja ti dám deti,“ znela odpoveď a za ňou dávka zo samopalu do nešťastníka. Tohto aktu sa nezúčastňovali len partizáni, ale aj pučistický vojaci a bez vedomia pučistickej správy železníc by sa tiež nedal realizovať. Tento akt nebol pučistami nijak zatajovaný, doslova dávali najavo, že tak spravia s každým, kto im nebude lojálny. Otcov starší brat sa rok vyhýbal pučistickej vojenskej službe, dosť na tom, že ich najstarší brat bol pri vojsku (služba pri transformovanej rýchlej alebo zaisťovacej divízii dávala väčšie šance na prežitie ako služba v pučistických jednotkách, veď najstarší brat sa aj v zdraví vrátil). Keď sa blížil sovietsky front, viacero ľudí z Banskej Belej ukryli zabíjačkové mäso a výrobky v komore u otcových rodičov. Tušili, že prídu vojnové rabovky a dom na okraji Banskej Belej nebol na očiach verejnosti. To ešte nemohli vedieť o udavačstve svojich tiežsusedov. Počas pobytu tak nemeckých ako aj sovietskych vojsk v tomto dome malo mäso pokoj. No stačilo, aby sovietske vojská odišli a týždeň po ich odchode sa do domu napratali partizáni pod vedením Antona Jusku. Nielenže vyrabovali všetko jedlo, ale keď najstaršia otcova sestra Juskovi šplechla do očí, že sa nehanbí mať na sebe košeľu jej otca, odvrkol jej, že nech čuší, lebo ju zastrelí. Iný partizán z nej chcel stiahnuť aj čižmy, ale jeho partajníci ho zahriakli, nech ju nechá tak. V novokonštituovaných policajných orgánoch - ZNB bolo zbytočné dávať podnet na takéto konanie, veď sa jednalo o nedotknuteľných partizánov. Jedine v 50tych rokoch im pobrali vyznamenania, no Jusko aj s povojnovým rýchlokvaseným právnickým doktorátom spokojne dožil vo svojej trafike – obchode so železiarskym tovarom. Chcem ešte napísať, vďaka 1. Slovenskej republike starý rodičia pristavovali veľkú rodinnú prístavbu uvedeného domu. Banská Štiavnica v roku 1943 realizovala 1. výkop železnice s klasickým rozchodom koľajníc (po vojne dokončovaná ako trať mládeže, dobre sa zväzákom kopalo, keď tunel bol už vybudovaný). V 1. Slovenskej republike mal baník robotu a skvelý sociálny program – o.i. pribudli mu sprchy po celodennej šichte. Roľník pracoval na svojej pôde, mal odbyt svojich produktov, štát ho stimuloval k stavbe betónových močových jám a nových chlievov a hospodárskych budov (na mnohých takýchto strechách nájdete bielymi škridlami napísaný rok zhotovenia, takých striech je mnohonásobne viac, ako tie, čo boli zhotovené v rokoch 1918-1939). Bačovia boli stimulovaní nahradiť plemeno valaška s hrubou vlnou plemenom cigája s polojemnou vlnou, aby slovenské textilky mohli túto využiteľnú vlnu spracovávať. Inteligencia mala uplatnenie a umenie malo nebývalý rozvoj. Boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč toto všetko skončil. Dostali sme iba staré české a nové sovietske otroctvo.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7910
Polstoročie veľa "vygumovalo" z mojej pamäti, ale na "ľupčianskeho hradného pána" z čias povstania – Štaudingera, zachovali sa mi živé spomienky.
Po jeho úteku z hradu a zlikvidovaní povstania, utiahol sa do bezpečia. Ale po vojne sa opäť verejne prejavoval. Napriek jeho – v minulosti známym – sadistickým sklonom v Slovenskej Ľupči, svojho času pôsobil ako prísediaci v najvýznamnejšom povojnovom politickom procese na Slovensku, čo poukazuje nielen na charakter tohto súdnictva, ale aj na charakter vtedajšieho režimu.
Keď som ho po 25 rokoch stretol (vôbec sa nezmenil) a pripomenul mu jeho povstalecké "zásluhy", bez výčitiek svedomia sebavedome vyhlásil:
"Kde sa drevo rúbe – triesky lietajú!"
Tak si zaspomínam...
Moje osemnáste narodeniny som "oslavoval" pri mláťačke v chudobnej dedinke Tŕnie pri Zvolene. Tu som po nociach sledoval, ako dolu, v hronskej doline, "Stalinove lampáše" na padáčikoch osvetľujú letisko Tri Duby. Zabávalo ma to. Ale keď som začul z rádia – "Mor ho!" a "Smrť nemeckým okupantom!" – pochopil som, že sa tu niečo deje.