English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3282
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6247
Začiatkom augusta v roku 1944 som ešte nemal celých dvadsať rokov, ked som sa na základe príkazu štátnych orgánov zberal vedno s viacerými maturantmi, stredoškolákmi a niektorými vysokoškolákmi z Oravy na tzv. mlatebný dozor. Našou úlohou bolo sledovať mlatbu v obciach na okolí Zvolena s cieľom podávať údaje o kvantite namláteného obilia. Túto úlohu som mal podlá dekrétu vykonávať v obci Očová pri Zvolene, neskôr na Lazoch Iviny, a to od 15. augusta do konca mesiaca.
Bolo teplé, slnečné leto a dobrá úroda obilia. Kraj pod Poľanou ma príjemne prekvapil i ľudia. Žatva v tomto kraji sa skončila, po dedinách hučali mláťačky. „My mlatební dozorcovia" sme mali dôsledne sledovať, koľko zrna vychrlili mláťačky, a dočista zapísať všetko, čo sa namlátilo. Hneď pri príchode sme sa obávali, že gazdovia i majitelia mláťačiek budú na nás s hnevom zazerať, ale naopak. Nás mladých a neznámych prijímali takmer s úsmevom, ba sme vycítili, že im na nás záležalo. O pár dní som to ľahko pochopil, keď som zistil, že pri zapisovaní namláteného obilia gazda ma s vážnou tvárou upozornil: "Napíšte o niečo viac, mohla by prísť kontrola!"
To preto, že my "komisári" usilovali sme sa uviesť vždy radšej menšie množstvo, aby zrno ostalo doma, ako by sa malo stať súčasťou zásob vojnu vedúcej nemeckej ríše. My sme poznali politickú situáciu a gazdovia to pochopili. Boli sme si však vedomí, my i gazdovia, že kamuflované údaje by sa mohli stať stredobodom pozornosti a mohli by mať nežiadúci dosah. Z môjho hľadiska vzťah medzi nami mlatebnými dozorcami a gazdami, resp. ich rodinami bol dobrý; prejavoval sa viacerými pozornosťami zo strany domácich i dobrou stravou, o akej sme vtedy na Orave nesnívali. Príjemnú letnú atmosféru kalili politické mračná, veľmi nás však prekvapovalo ustupovanie nemeckej armády na všetkých frontoch. Už sme vedeli, že jej porážka nie je iba vidinou, ale otázkou času. Ak sme sa vtedy nad niečím zamýšľali, boli to úvahy o tom, akoby malo prebiehať obsadzovanie Slovenska víťaznými armádami po porážke nemeckých vojsk. Názory neboli jednotné. Jednoznačne sa ľudia vyjadrovali iba o tom, že by sa nemal ničiť národný majetok, že by bolo ideálne, keby postupujúce armády obsadili naše územie bez boja. A práve vtedy sme začuli už hlasy: "Bude povstanie!" Boli to prvé zvesti o ňom, zároveň sa však vynárali aj otázky: "Proti komu? Azda proti vlastnému štátu, či proti Nemcom?" Odpovede neboli jednoznačné, medzi nimi aj takáto: "Povstanie proti terajšej vláde i proti okupantom."
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6745
V čase vypuknutia povstania som slúžil ako vojak základnej služby v Topoľčanoch. O tom, že vypuklo povstanie, som nevedel. Ale vedel som, že sa niečo deje, lebo nám bola vyhlásená pohotovosť. O povstaní som sa dozvedel až jednej noci, ked okolo našich kasární išli na autách vojaci z Trnavy, ktorí kričali na nás: "Chlapci, pridajte sa k nám, Nemci nám zobrali Tisa, podte do povstania proti Nemcom." Ale vojaci sa nepridávali. Voči povstaniu boli ľahostajní.
O tom, či sa pridáme k povstaniu, rozhodovalo veliteľstvo nášho pluku. Ale to tiež nebolo naladené na pripojenie sa k povstaniu. Ale na druhej strane nám ani nezabraňovalo pripojiť sa k povstaniu.
V posádke postupne nastala dezorganizácia a úplné uvoľnenie vojenského života. Prestali sa stavať služby. Jedného dňa do kasární vnikli civili a začali si brať zo skladov zbraní pištole, granáty, možno aj iný materiál. Medzi civilmi boli aj nedospelí chlapci, na ktorých bolo vidno, že nevedia používať tieto zbrane a pri zaobchádzaní s nimi ľahko môže dôjsť k nešťastiu.
Jedného odpoludnia veliteľ jednej z batérií, npor. Altús (neviem, či píšem správne jeho meno), začal organizovať skupinu vojakov, ktorí mali záujem pripojiť sa k povstaniu. Ako som videl, pripojilo sa k nemu len málo vojakov. Ja som sa nepridal. Správe o zajatí Tisa som neveril a v povstaní som nevidel zmysel. Pretože vojaci sa rozišli a ja som sa nemohol vrátiť k rodičom na povstalcami obsadenom území, odišiel som do Nitry. Tu som sa prihlásil k automobilovému vojsku v Krškanoch. V rámci tejto posádky som sa dočkal konca vojny a zániku slovenskej armády.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 5145
Partizáni prepadli vlak, okradli cestujúcich a odpálili vozeň, hlásia žandári z Trenčianskych Teplíc
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3010
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 9015
Moje spomienky na povstanie po niekoľkých desaťročiach pobledli. Nepamätám si presne dátumy, rodné mená, ale nikdy nezabudnem to, čo sa ma na povstaní hlboko negatívne dotklo. Budem o tom rozprávať nielen svojmu synovi, ale aj vnukom – ako to, čo sa nemalo stať. Chcem, aby pochopili, ako niekedy nesprávne konajú jednotlivci zaslepení vášňami alebo pomstychtivosťou.
Kto dnes rozsúdi, či povstalci vtedy presne vedeli, za čo idú do boja. Či bojovať proti Nemcom, alebo či proti najbližším obyvateľom mesta, aby si nenávistne vyrovnali svoje osobné účty? Posúďte sami.
Mestský policajt Hözl zatvoril raz do záchytky opitého výtržníka Firáka. Nevzal mu cigarety a zápalky. Ten si zapálil cigaretu, ale zaspal a od cigarety sa chytil slamník. Firák síce nezhorel, ale sa udusil. Policajt bol disciplinárne potrestaný, ale ostal naďalej v služobnom pomere. Počas povstania sa brat a sestra nebohého pomstili. Hözla trýznili, vyrezali mu jazyk, na výstrahu ho najskôr vodili po meste a potom zastrelili.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3435
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3295
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6184
Pochádzam z Pitelovej. Po maturite v r. 1942 som pracoval v Považskej Bystrici na rekonštrukcii tamojšej zbrojovky. Preto som každý týždeň cestoval vlakom z Hronskej Dúbravy cez Kremnicu do zamestnania. Už pred začatím povstania, pravdepodobne to bolo 28. augusta, som spolu s ďalšími cestujúcimi zažil udalosť, ktorá sa doteraz nikde neuvádzala, lebo nezapadala do idealizujúcich legiend o našom hrdinskom a slávnom povstaní. Partizáni v Kremnici pokazili brzdy nákladného vlaku a pustili ho smerom nadol do Hronskej Dúbravy – práve proti nášmu rannému osobnému vlaku. Nebyť duchaprítomného výpravcu, ktorý ho pustil na slepú kolaj a zastavenia nášho vlaku pod tunelom Kremnička, oba vlaky by sa zrazili pod Starou Kremničkou. Kto pozná tamojší terén vie, že málokto by to z nás prežil. Na čo mal tento masaker slúžiť? Už vtedy sme v blízkosti trate videli postrieľaných ľudí, čo bolo šokojúce, lebo slovenská vláda svojich oponentov nestrieľala.
Po vypuknutí povstania som sa do neho zapojil dobrovoľne i ja. Príčinou bola správa, že Nemci zaistili prezidenta Tisa, ktorého treba oslobodiť. Pôsobil som v civilnom oblečení ako prieskumník na mnohých miestach: pri Martine, Sklenom, Kremnici, Janovej Lehote, Žiari nad Hronom, Krupine, Banskej Bystrici, Harmanci. Spolu so mnou prieskumnícku a spojovaciu činnosť vykonávali Viktor Sklenka a Jozef Rógl. Mali sme prehľad o situácii na povstaleckom území, ktoré sa značne odlišuje od toho, ako to potom líčili komunisti a iní karieristi, ktorí z toho žili. My, pamätníci, by sme o tom mali teraz, keď už môžeme, vydať svedectvo.
Z našich ciest mi utkveli v pamäti množstvo povraždených civilistov, ktorých som videl. Bolo to dielo partizánov, ktorí v tom čase mali široký priestor pre takéto konanie. Jeden z takýchto prípadov sa stal v Pitelovej. Spočiatku v našom dome tu bývali dvaja židia, manželia, ktorí sa odsťahovali do osamelého domčeka pri lese. Koncom septembra 1944 boli v neďalekom lese nájdení zastrelení. Všetky ich osobné veci zmizli, a preto to môj brat začal vyšetrovať. Dostal však odkaz, aby do toho nepchal nos. Nemci to nemohli urobiť, lebo tí vtedy u nás ešte neboli.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 9131
Do povstania ma v lete 1944 získal v Bratislave pplk. Kanák. Bol som vtedy veliteľom osady (posádky) Slovenskej pracovnej služby v Jakubove pri Malackách. Pri získavaní mi pplk. Kanák povedal, že na Slovensku dôjde v krátkom čase k politickej zmene na spôsob ako v Rumunsku, že sa v Bratislave vytvorí nová vláda, že slovenská armáda prevezme moc a že pri tom môže dôjsť aj k bojom s nemeckými vojskami. Súhlasil som s takýmto postupom a povedal pplk. Kanákovi, že sa na mňa môže spoľahnúť. Pri rozlúčke mi povedal, aby som čakal na jeho rozkaz, kedy a kde majú dve pracovné roty nastúpiť.
Po vypuknutí povstania som čítal v Slovenskej Pravde na prvej strane, že pplk. Kanák bol zavraždený na veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Z toho som usúdil, že vojenský plán, tak ako mi o ňom hovoril pplk. Kanák, sa nevydaril a že v povstaní sa uchopili moci čechoslovácko–komunistické sily. Usúdil som tak potom aj z rozhovorov s vojakmi, ktorí ušli z povstania.