English 
Français 
Deutsch 
Vaše rodinné spomienky a spomienky Vašich blízkych z čias Povstania '44, ako i skeny dobových dokumentov, rozsudkov, listov, dobových novín ap. môžete zasielať na adresu
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 5052
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8052
O niekoľko mesiacov sa zavŕši päťdesiat rokov, kedy, pravda, každý inak, si spomenieme na zvláštne obdobie leta a jesene 1944.
August 1944 ma s matkou a mladším bratom zastihol na prázdninách na Smrekovici pri Ružomberku. Bolo to horské stredisko, ktoré vlastnila a spravovala armáda a tri turistické chaty spravované vtedajším KSTL.
Koncom augusta začal nezvyčajný ruch a matke zástupcovia armády a partizánov oznámili, že bez dovolenia civilné osoby, ktoré sa tu nachádzajú, nemôžu opustiť priestor pobytu. Takto sme zostali pár kilometrov od Ružomberka, kde naša rodina žila na povstaleckom území, a otec, ktorému nedovolili postarať sa o nás, doma v Ružomberku.
V Ružomberku samotnom boli delostrelecké kasárne, a jednotka pod velením M. Veselá prešla k povstalcom. Asi 4. 9.1944 prelietajúce nemecké lietadlo zhodil o na priestor pred budovou železničnej stanice dve malé letecké bomby, výsledkom čoho bolo 5–7 zranených civilných osôb. Ráno 5. 9. obsadili mesto nemecké jednotky bez akéhokoľvek konfliktu a výstrelu. Hranica dotyku zostala na najužšom mieste Revúckej doliny v blízkosti niekdajšej stanice Biely Potok–zastávka. Ako pozostatok dodnes 5–6 m od štátnej cesty je betónová čelná stena guľometného stanovišťa.
Krátkych sedem dní pôsobenia partizánov a "povstalcov" postačilo na to, aby množstvo ľudí bolo zavraždených v oblasti za Podsuchou pre nenávisť, vybavovanie si nezmyselných osobných účtov, nevraživostí alebo len preto, že mali nemecké meno.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8191
Môj nedávno zosnulý otec (ročník 1933, t.j. v predmetnom čase mal 11 rokov, žil v gazdovskom dome na okraji Banskej Belej – vtedy súčasť Banskej Štiavnice) mal na boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč nasledovné spomienky. Keď sa k pučistom nikto dobrovoľne nepridával, v polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla (dnešný okres Žarnovica) a Janova Lehota (dnešný okres Žiar nad Hronom) do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných – neschopných akéhokoľvek manuálneho odporu (bolo tam 79 mužov a 1 žena) preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. Na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov. Sú svedectvá, že ich potrebovali zastreliť len 16, ostatní boli mŕtvi na dehydratáciu. No môj otec celkom farbisto vykresľoval, že jeden z nešťastníkov na kolenách prosil partizánskeho veliteľa, aby ho ušetril, že má 3 malé deti. „Ja ti dám deti,“ znela odpoveď a za ňou dávka zo samopalu do nešťastníka. Tohto aktu sa nezúčastňovali len partizáni, ale aj pučistický vojaci a bez vedomia pučistickej správy železníc by sa tiež nedal realizovať. Tento akt nebol pučistami nijak zatajovaný, doslova dávali najavo, že tak spravia s každým, kto im nebude lojálny. Otcov starší brat sa rok vyhýbal pučistickej vojenskej službe, dosť na tom, že ich najstarší brat bol pri vojsku (služba pri transformovanej rýchlej alebo zaisťovacej divízii dávala väčšie šance na prežitie ako služba v pučistických jednotkách, veď najstarší brat sa aj v zdraví vrátil). Keď sa blížil sovietsky front, viacero ľudí z Banskej Belej ukryli zabíjačkové mäso a výrobky v komore u otcových rodičov. Tušili, že prídu vojnové rabovky a dom na okraji Banskej Belej nebol na očiach verejnosti. To ešte nemohli vedieť o udavačstve svojich tiežsusedov. Počas pobytu tak nemeckých ako aj sovietskych vojsk v tomto dome malo mäso pokoj. No stačilo, aby sovietske vojská odišli a týždeň po ich odchode sa do domu napratali partizáni pod vedením Antona Jusku. Nielenže vyrabovali všetko jedlo, ale keď najstaršia otcova sestra Juskovi šplechla do očí, že sa nehanbí mať na sebe košeľu jej otca, odvrkol jej, že nech čuší, lebo ju zastrelí. Iný partizán z nej chcel stiahnuť aj čižmy, ale jeho partajníci ho zahriakli, nech ju nechá tak. V novokonštituovaných policajných orgánoch - ZNB bolo zbytočné dávať podnet na takéto konanie, veď sa jednalo o nedotknuteľných partizánov. Jedine v 50tych rokoch im pobrali vyznamenania, no Jusko aj s povojnovým rýchlokvaseným právnickým doktorátom spokojne dožil vo svojej trafike – obchode so železiarskym tovarom. Chcem ešte napísať, vďaka 1. Slovenskej republike starý rodičia pristavovali veľkú rodinnú prístavbu uvedeného domu. Banská Štiavnica v roku 1943 realizovala 1. výkop železnice s klasickým rozchodom koľajníc (po vojne dokončovaná ako trať mládeže, dobre sa zväzákom kopalo, keď tunel bol už vybudovaný). V 1. Slovenskej republike mal baník robotu a skvelý sociálny program – o.i. pribudli mu sprchy po celodennej šichte. Roľník pracoval na svojej pôde, mal odbyt svojich produktov, štát ho stimuloval k stavbe betónových močových jám a nových chlievov a hospodárskych budov (na mnohých takýchto strechách nájdete bielymi škridlami napísaný rok zhotovenia, takých striech je mnohonásobne viac, ako tie, čo boli zhotovené v rokoch 1918-1939). Bačovia boli stimulovaní nahradiť plemeno valaška s hrubou vlnou plemenom cigája s polojemnou vlnou, aby slovenské textilky mohli túto využiteľnú vlnu spracovávať. Inteligencia mala uplatnenie a umenie malo nebývalý rozvoj. Boľševicko-čechoslovakisticko-sionoslobodomurársky puč toto všetko skončil. Dostali sme iba staré české a nové sovietske otroctvo.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 8216
Naši historici za totality totálne zdeformovali našu históriu. Je mi strašne smutno, keď sa ešte dnes opierajú o takúto históriu. Bolo by škodou zaretušovať drastické udalosti na povstaleckom území.
V Ružomberku, deň pred povstaním v ňom – 26. augusta, prišli štyria Nemci na aute na Doplňovacie okresné veliteľstvo. Išli z frontu na dovolenku a potrebovali pomoc. Tu ich zajal rtm. Hruboň za pomoci partizánov, a ako mi povedal priateľ rtm. Trstenský z DOV, neskôr ich niekde pri Liptovskej Osade popravili.
Išiel som sa kúpať na Váh k Líškovej. Poobede som začul streľbu v meste. Bežal som domov cez mesto do Rybárpola. Keď som utekal cez parčík popri mestskej nemocnici, zrazu mi guľky frčali okolo hlavy. Musel som k zemi. Vystrčil som vreckovku a tak zohnutý za zábradlím regulácie som sa dostal domov. Tá streľba bola na motocykel–tr oj kolku s troma Nemcami, ktorí išli cez Ružomberok. Na druhý deň som sa bol pozrieť na ňu pri bývalom židovskom cintoríne. Telá mŕtvych už boli odpratané. V prívese rozostrieľanej motorky som našiel ich listy a korešpodenciu. Čítal som ako sa tešili, že prídu domov.
Mestský rozhlas hlásil, že idú Nemci, vraždia ženy a deti a chlapov odvážajú do koncentráku. Vyzýval mužov (i nevojakov), aby sa hlásili v kasárňach. Ľudia rukovali, ale ja som nešiel. Mestský rozhlas tiež oznamoval vyhlásenie stanného práva a zákaz nočného vychádzania.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 6956
Priebeh povstania v Kozárovciach nemôžem podať z vlastnej skúsenosti, pretože som mal vtedy len niekoľko mesiacov, ale na základe vyprávania môjho otca, Gašpara Ižolda, ktorý bol starostom obce.
Kozárovce mali vtedy asi 2000 obyvateľov, boli najjužnejším slovenským mestečkom na Pohroní. Slúžili ako hraničný prechod do vtedajšieho Maďarska.
Na druhý deň po vypuknutí povstania prišla na Obecný úrad v Kozárovciach ozbrojená skupina partizánov na aute. Na Obecnom úrade okrem otca v tom čase bol notár a strážmajster. Partizáni požiadali otca, aby obecný bubeník Dóczy vybubnoval po celej obci, že kto chce v mene Československej republiky bojovať proti Nemcom, nech sa prihlási na Obecnom úrade. Do neskorých večerných hodín sa prihlásil len jeden občan, Karol Mráz, ktorého lekár, sprevádzajúci partizánsku skupinu, neodviedol pre pokročilý vek. Úmysly tohto človeka sa prejavili vtedy, keď sa pred Vianocami roku 1944 naša obec stala frontovým pásmom a bola obsadená Nemcami. Vtedy chodil s Nemcami rekvirovať hydinu pre ich armádu.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3244
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 7845
Keď mám vydať svedectvo o povstaní, musím si najskôr uvedomiť, že nejde o biele ani o kontroverzné miesto našej histórie. Je ona napísaná falošnou farbou lží, zveličenia a skutočná pravda zatretá čiernou farbou nenávisti.
Ak chceme poznať a vidieť celú pravdu našich novodobých dejín, musíme najskôr odstrániť tento nános lži a klamstva.
Ak chceme hovoriť pravdu o slovenských dejinách a ich epizóde nazývanej povstanie, musíme najskôr alebo súčasne poukázať na tento falošný obraz vytvorený vedome a účelovo komunistickými a čechoslováckymi politikmi a ich posluhovačmi, dávajúcimi si vznešený názov historici.
Je smutné, že i v obnovenom samostatnom slovenskom štáte sa tento falošný obraz slovenských dejín a osobitne povstania udržuje aj oficiálnymi miestami, čoho dôkazom je uzákonenie 29. augusta za štátny sviatok SR.
Možno preto s istotou očakávať, aká nenávistná bude reakcia na naše podujatie Dies ater, na našu snahu osvetliť povstanie svetlom pravdy. Tým narúšame ten vytvorený falošný obraz, ktorý znamená aj glorifikovanie zrady vlastného štátu a jej oslavovanie ako vlastenectva. Za takéto "vlastenectvo" – zradu, si mnohí nechali platiť celoživotné odmeny.
Povinní sme však o našich dejinách hovoriť pravdu, a to čistú pravdu. Nesmieme robiť kompromisy s klamstvom, s lžou. Nemôžeme pripustiť, aby sa naše dejiny stali čiastočne pravdivými a čiastočne falošnými len preto, aby sme dosiahli jednotu a porozumenie s tými, ktorí vedome naše dejiny sfalšovali a falšujú.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Spomienky pamätníkov
- Návštevy: 10358
V lete roku 1943 sa utvorila na východnom Slovensku v lesoch nad Matiaškou partizánska skupina Čapajev. Zo skupiny vyrástla brigáda. Ľudovít Kukorelli – dôstojník slovenskej armády, ktorý dezertoval, známy pod menom Čapajev alebo Martin, sa stal náčelníkom jej štábu. Prvým veliteľom bol sovietsky dôstojník Ivan Kononovič Baluta (krycie meno Jagupov), ktorý ušiel z nemeckého zajatia. Partizánska skupina sa rozrástla najmä roku 1944, ked prichádzalo na Slovensko vela sovietskych utečencov z nemeckých zajateckých táborov, k tomu parašutistov aj partizánov prichádzajúcich cez hranice z Ukrajiny a Polska. Vysielal ich Štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorému partizánska skupina Čapajev podliehala.
O bojovej činnosti partizánskej brigády Čapajev a najmä náčelníka štábu majora Ľ. Kukorelliho, sa napísalo veľa. No nič sa nepíše o tom, čo by vysvetlilo ukrutnosti pre slovenského človeka nepochopiteľné, vraždy nevinných ľudí, ktoré nemôžu mať nič spoločné s bojom proti fašizmu, ani za obnovenie ČSR. Všetko toto sa dialo v mene novej republiky a nového demokratického spoločenského poriadku, a to v pokojnom prostredí Slovenska, kde za šesť rokov Slovenského štátu – až do 29. augusta 1944 – súdy nepopravili ani jedného politického odporcu. Tu naraz vraždil Slovák Slováka bez dôvodu s príslušníkmi inej národnosti ako partizánmi, čo nemá v dejinách nášho národa obdobu.
Nahliadnuť do pomerov v Zemplíne – najmä v severnom, keď sa blížil východný front, umožní oboznámenie sa s hroznou udalosťou, ktorá sa stala v malej dedine – v Lieskovci pri Humennom, kde partizáni beštiálne umučili tamojšieho 33–ročného farára Jána Nemca. Z hľadiska celoslovenského bol však iba "unus e pluribus" – jeden z viacerých rím.–kat. kňazov, ktorí v čase povstania podstúpili mučenícku smrť.
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3289
- Detaily
-
Napísal:
- Rodičovská kategória: Svedectvá doby
- Kategória: Historické dokumenty
- Návštevy: 3231